Limitovaná edícia grafík s motívom Domu umenia sa rozpredala okamžite

Nielenže si návštevníci medzinárodného filmového festivalu Cinematik mohli prezrieť budovu Domu umenia v rámci prehliadky filmov, v piatok 11. a v sobotu 12. septembra zavítali aj do zákulisia a technického zázemia tejto budovy, ktorú vybudovali v druhej polovici 70. rokov minulého storočia a v užívaní je od roku 1980. Architektky Eva Rohoňová a Lívia Gažová záujemcov o komentovanú prehliadku previedli rôznymi zákutiami a vysvetlili im, prečo stavba vyzerá práve takto.

„Prešli sme celý Dom umenia, cez javisko, zákulisie, až sme vyšli na druhej strane. Upozornili sme návštevníkov na rôzne hodnotné prvky, materiály, vysvetlili im koncept architektúry. Ľudia vždy napokon po prehliadke hovoria, že konečne porozumeli, že to tak má byť, a budova, ak aj vyzerá surová, nedokončená, tak je to zámer. Nie je to možno pre laikov ľahko pochopiteľné, ale snažíme sa im to touto formou vysvetľovať,“ povedala Gažová.

Koncept prehliadok a upriamovaní pozornosti na architektúru budovy víta aj riaditeľka inštitúcie. „Verejná diskusia je veľmi dôležitá. Keď ľudia prídu a vypočujú si komentovanú prehliadku, zase sa na architektúru pozerajú z iného uhla,“ uviedla Edita Bjeloševičová, riaditeľka Domu umenia.

Po sobotňajšej prehliadke nasledovala snímka Ikony/Ferdinand Milučký, ktorá je súčasťou seriálu o ikonických architektoch 20. storočia. Seriál nastoľuje otázku vnímania slovenskej architektúry, identifikácie sa s mestom, v ktorom žijeme, a budovami, ktorými je tvorené, ich dôstojného využívania a neupierania im ich jedinečnosti. Milučký bol jedným z najvýznamnejších slovenských architektov z obdobia moderny.

Po filme prišiel rad na diskusiu s názvom Dom umenia: Lekcia pre Istropolis? S Líviou Gažovou diskutovala Alexandra Kusá, riaditeľka Slovenskej národnej galérie, Peter Szalay z Oddelenia architektúry SAV a Adam Gajdoš z projektu Ikony. Rozprávalo sa vo veľkej miere práve o Istropolise, ktorý teraz mnohí vnímajú citlivo a čakajú, čo sa s ním napokon stane. Táto diskusia bola súčasťou programu festivalu Cinematik, ale aj Dní európskeho kultúrneho dedičstva.

Na záver diskusie spustili predaj grafiky z dielne združenia Čierne diery, ktoré tentoraz vytvorili motív Domu umenia. Autorkou grafiky je ilustrátorka Ivana Palečková. „Pred viac ako rokom navštívila Dom umenia a v rámci komentovanej prehliadky som ju ním previedla. Inšpirovala sa textúrami a architektúrou, ktoré tu sú,“ prezradila Gažová. Na grafike môžeme vidieť vyobrazenie exteriéru Domu umenia zo strany hlavného schodiska, ale aj interiér – stropnú časť nad bočným schodiskom prístupným pre verejnosť.

„Grafika podporuje náš projekt, zámer vzdať hold stavbe a jej architektovi – vytvoriť vnútri Domu umenia zvlášť expozíciu. Ešte však nevieme, v akej to bude forme, pretože je ťažké do tohto diela architektonicky vstúpiť. Chceli by sme docieliť to, že človek, ktorý príde bežne na predstavenie, sa dozvie niečo bližšie o architektúre stavby,“ doplnila Gažová.

Grafika vyšla v náklade 200 kusov, niektoré kúsky boli odovzdané hosťom, niekoľko sa predalo v piešťanskej kaviarni a zvyšné sa rozchytali hneď po skončení diskusie. Jej cena bola 25 eur, jeden návštevník si mohol kúpiť len jednu. Dotlač sa robiť nebude.

Čierne diery sa snažia o to, aby bol Dom umenia zaradený medzi národné kultúrne pamiatky. „Bude to veľký darček pre túto budovu, ak sa ju v 40. umeleckej sezóne podarí vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku,“ vyhlásila Edita Bjeloševičová, ktorá konštatovala, že v takom prípade by nikdy nikomu nenapadlo stavbu – i keď nadnesene – zlikvidovať. Sami sa snažia ku každej obnove pristupovať mimoriadne citlivo a aj sám F. Milučký počas života všetky zmeny komentoval, či už skritizoval, alebo pochválil.

V objekte by radi zrekonštruovali do pôvodného stavu ešte priestory prízemia, ktoré boli v 90. rokoch prenajímané a do súčasného stavu sa ich kolektívu Domu umenia podarilo dať svojpomocne. „Myslím si, že v Piešťanoch môžeme byť šťastní, že Dom umenia máme a že ho máme zachovaný v takejto podobe. Mnohokrát je to o práci, ale oveľa viac o každodennom nadšení, s ktorým sa snažíme veci vykonávať. Nedá sa to zaplatiť peniazmi, ide o vzťah k tejto inštitúcii,“ dodala riaditeľka.