Lipové blues malo naživo premiéru v klube La Musica

Stoly boli už dlhšie rezervované, neostalo mi nič iné, iba prežiť koncert postojačky, pod jasnou oblohou, pri barovom stolíku. Peter Lipa Band vystúpil v štandardnej zostave: Peter Lipa – spev, Radovan Tariška – saxofón, Michal Šimko – basgitara, Michal Fedor – bicie, Peter Lipa ml. – klávesy.

Tým, že ešte za bývalého režimu máme s Petrom za sebou spoločný exotický výjazd do Alžírska a Tuniska, poznáme sa. Odvtedy sa vídavame predovšetkým na koncertoch, občas sa aj náhodne stretneme pri Palisádach. Počas prestávky za mnou prekvapene zašiel. Najprv som mu hovoril o tom, ako sa cíti človek, ktorý už nie je iba z mäsa a kostí a žije s titánovým bedrovým kĺbom.

Z nášho stretnutia vznikol rozhovor. O ňom, o kapele a, samozrejme, o Piešťanoch.

Spomenul si publiku, že vďaka izolácii počas pandémie sa narodila nová pieseň – Lipové blues, ktorej text ti ponúkol Tomáš Janovic ešte v roku 1983 pre album Blues z lipového dreva. Ten si nahrával v Prahe s Blues Bandom Luboša Andršta. Piešťanci musia byť poctení, že pieseň zažila svoju premiéru naživo práve u nich. Prečo sa vtedy text s veľmi šikovným názvom nepresadil na LP platni? Mal si štyridsať a bol si stále bez profilovej LP platne…

Áno, to sú tie staré situácie, na ktoré sme už aj pozabudli. Ja som akosi nemohol doma v Bratislave pre Opus nahrávať, dokonca ani ako člen mojej skupiny Revival Jazz Band. Podarilo sa to nakoniec v Prahe pre Supraphon. A potom sa mi už doma ľahšie argumentovalo, že keď môžem v Prahe… LP Blues z lipového dreva sme nahrávali naživo na koncerte v Českých Budějoviciach. Museli sme tam hrať pesničky, ktoré sme mali predtým skomponované a obohraté, preto na platni vlastne žiadna novinka nebola.

Za jeden z vrcholov tvojho vystúpenia považujem pieseň Tvár v zrkadle z repertoáru Deža Ursínyho. V živote sa nám často potvrdzuje, že: „Žiť s vlastnou tvárou je veda, cítim jej strih, látku, chuť a dnes už viem, že sa nedá pred ňou uniknúť.“

Text napísal Janko Štrasser a je skutočne veľmi dobrý. Ale pesnička sa mi páči ako celok, a keď som sa ju už raz naučil, rád si ju zaspievam.

Pieseň 120/80 si uviedol v kontexte Piešťan a kúpeľov. Spomínaš si na tvoj prvý koncert v Piešťanoch vôbec, keď sa tvoj tlak mohol nachádzať na ideálnej úrovni? Ináč, iba pre zaujímavosť, ja som mal dnes na kontrole 126/84…

Máš dobrý tlak. Ja sa asi takýmito číslami pochváliť nemôžem. Ten text napísal Rudo Rusiňák a bol mi sympatický od prvého prečítania. Akurát som v situácii, že si trochu častejšie meriam tlak. Deň pred piešťanským koncertom som dokonca spieval s tlakovým holterom. V texte sa jasne hovorí o tom, že už je dávno za kopcami môj ideálny tlak. V súvislosti s Piešťanmi si spomínam na niekoľko veľmi dobrých koncertov, na ten prvý, žiaľ, nie. Môj tlak bola v tom čase veličina, ktorá ma vôbec nezaujímala.

V lete máš mať spoločné vystúpenie s kolegami z Traditional Club Revival na koncerte v Španej doline. Znamená to, že repertoár, ktorý sme poznali z vystúpení T+R Bandu v bratislavskom Mamute v 80. rokoch a ktorý ste hrali v severnej Afrike na Československých kultúrnych dňoch stále žije, hoci už ide o iné obsadenie kapely?

Nuž, časy sa zmenili. Zo starého zoskupenia „z Mamuta“ je tam dnes Vlado Vizár a Karol Sucháň. Táto hudba sa dnes hrá málo, preto sa na vystúpenie teším a takisto aj na stretnutie so starými kolegami. Basista Andrej Šebo bol jeden z prvých skutočných hudobníkov, s ktorými som ako amatér kedysi začínal.

Aké je to koncertovať, keď pódium nemá zákulisie a ty sa nemáš kam schovať pred vytlieskanou piesňou Keď idú maturantky mestom?

Paradoxne sa s touto situáciou stretávam oveľa častejšie ako s perfektným luxusom, ako sú šatne, opona, javisko atď. Ale to vôbec nevadí. Stále ide viac o hudbu, o publikum a o momentálne pocity. Keď toto funguje, maturantkám sa dobre kráča.

V Piešťanoch si odohral šiesty koncert od uvoľnenia opatrení. Ide svojím spôsobom o „zahrievacie koncertné kolo“, hoci sme sa už prehupli do druhej polovice leta. Čo ešte plánuješ na leto a nadchádzajúcu jeseň? A hlavne, čo želáš sebe, kapele a návštevníkom koncertov?

Želám všetkým dobré zdravie. To je najdôležitejšie. Mňa čakajú ďalšie koncerty, najmä po Slovensku. Ale mali by sme ísť aj na krátky zájazd do Berlína. Okrem toho dúfam, že vyjde nové CD, na ktorom budem spievať zhudobnené básne Milana Rúfusa od českého skladateľa Davida Rottera. V októbri bude 46. ročník Bratislavských jazzových dní. A ešte veľa iného. Len spolu dúfajme, že sa nebudeme musieť vrátiť do izolácie a že to, čo sa nám v súvislosti s COVID-19 stalo, bude už len spomienka na staré zlé časy.

Záver rozhovoru som urobil netradične, ale v súlade s mojou životnou filozofiou, že je potrebné postupne odovzdávať štafetu mladšej generácii múdro a zodpovedne. Prechádzal okolo mňa Peter Lipa junior a ja som sa naňho obrátil s jednou rýchlou štvorotázkou, na ktorú som dostal jednu rýchlu štvorodpoveď.

Odkedy hráš s otcom? Aké dlhé bolo rozmýšľanie, kým si na jeho, predpokladám ponuku, kývol? Aký je otec kapelník? Hráš aj v iných hudobných formáciách?

S otcom hrávam od sedemnástich rokov (pozn. 1980). Prebehlo to veľmi rýchlo, súhlasil som. Otec je ako kapelník férový a podmienky pre mňa sú také isté, ako aj pre iných kolegov, ktorí s ním hrajú. Mám projekt The Grand Buffet, s ktorým sme prednedávnom vydali singel a taktiež hosťujem v rôznych kapelách.

Posledné Petrove slová boli o Piešťanoch: „Lasicov text o Slnečných kúpeľoch na brehu rieky mi vždy evokoval Piešťany.“

Peter Bzdúch