Vrbovčan, ktorý zabehol sto maratónov, navždy odišiel

Pri stretnutiach s milovníkmi behov sa vyznačoval dvomi vlastnosťami, ktoré ho charakterizovali po celý život, čo sme ho poznali – milým úsmevom na perách a fľaštičkou výbornej slivovice. Tú nám ponúkal po pretekoch vždy zo špeciálnych bakelitových štamprlíkov.
Mnohí ho však poznali predovšetkým ako vynikajúceho rekreačného bežca. Takmer vždy patril do partie húževnatých bojovníkov na maratónskej trati. Splnil sa mu aj dlhoročný životný sen, veď 7. septembra 2002 ako 63-ročný počas Považského maratónu v Novom Meste nad Váhom zabehol svoj stý maratón. Pokoril trať, ktorá meria 42 kilometrov a 195 metrov, a ani v jednom z týchto maratónov sa počas 28-ročnej kariéry nevzdal. Položme si ruku na srdce, koľkým z nás sa takýto výkon podaril?

Je to v Štefanovom prípade priam neuveriteľné. Najmä, keď si uvedomíme skutočnosť, že ako 33-ročný v roku 1971 sa nevzdal ani v tom preňho najdôležitejšom súboji života so smrťou, ktorý mu vtedy skutočne visel na vlásku. Prasknutá cievka, ktorú mu lekári diagnostikovali, mu spôsobila krvácanie do mozgu. Päť týždňov preležal na nemocničnom lôžku v bezvedomí. Vďaka Pánu Bohu a vlastnej húževnatosti sa však Števo z toho dostal. Osem rokov poberal invalidný dôchodok. Z každodennej nečinnosti bol však doslova zúfalý. Chýbal mu pohyb. Preto neoblomne klopal na dvere ordinácie svojho obvodného lekára až dovtedy, pokým ho nevypísali do práce.
Po rokoch sa teda opäť vrátil do života. Nastúpil na post údržbára vtedajšieho bytového podniku v Piešťanoch, ktorý mal vysunutú prevádzku vo Vrbovom. Okrem práce sa však rozhodol urobiť aj niečo pre zlepšenie kondície svojho naštrbeného zdravia. Bývalý chtelnický futbalista (v tejto obci prežil svoju mladosť) sa postupne vracal k športovaniu. Začal s atletikou a urobil dobre. Najskôr krátkymi bežeckými vzdialenosťami na 100 a 200 metrov, aby si organizmus postupne privykol na záťaž. Ako 40-ročný v roku 1978 bol už na tom tak dobre, že sa dokonca postavil ako rekreačný bežec na štartovú čiaru Behu oslobodenia Chtelnice. Tu porazil svoj vtedajší bežecký vzor, Trnavčana Janka Pintéra, ale aj ďalších štartujúcich rovesníkov.

Čoskoro to Štefan skúšal aj na dlhších tratiach a v roku 1983 ako 45-ročný zabehol svoj prvý životný maratón, bol ním Malokarpatský maratón v Trnave v čase 3 hodiny 27 minút. Už o šesť rokov neskôr pri Záhoráckom maratóne v Senici dosiahol svoj najlepší výkon – 3 hodiny 6 minút. V roku 1992 sa spoločne s oddielovým kolegom Petrom Stolárikom starším rozhodli na počesť desiateho výročia založenia Klubu rekreačného behu vo Vrbovom a 70. výročia vzniku vrbovskej telovýchovy zabehnúť všetkých jedenásť existujúcich slovenských maratónov v priebehu roka. Klobúk dolu – podarilo sa im to! Števo veľmi rád spomínal aj na rok 1995, keď sa stal majstrom Slovenska v maratóne v kategórii nad 50 rokov. Na základe toho ho Slovenský atletický zväz nominoval reprezentovať svoju kategóriu na majstrovstvá Európy do gréckych Atén. Aj tu obstál na výbornú. Veď vo svojom jubilejnom päťdesiatom maratóne spomedzi 57 účastníkov z 37 krajín obsadil fantastické 10. miesto. Odvtedy pokoril maratónske trate na ďalších päťdesiatich podujatiach doma i v zahraničí, takže ich na svojom konte rovnú stovku.
Pre zaujímavosť, každý mesiac počas tréningov nabehal 200-250 kilometrov. Zdravíčko mu slúžilo nad očakávanie, veď počas aktívnej činnosti nebol vážnejšie chorý. Sám na vlastnej koži sa presvedčil, že bez pravidelného športovania nemožno zdravo žiť. Podľa neho je každodenný pohyb veľmi potrebný.

Aj tento nevšedný príbeh rekreačného bežca Š. Kalužu, s ktorým sme sa 14. marca naposledy lúčili, poukazuje na to, že začať športovať nie je nikdy neskoro. Po pätnástich storočiach Pheidippidova legenda ožila prostredníctvom mnohých, vo väčšine prípadov nepísaných hrdinstiev, nevšedných odváh a úsilí skromných, jednoduchých rekreačných bežcov, medzi ktorých rozhodne patril aj Štefan. Oni mali najpríťažlivejšie a najdramatickejšie chvíle často rozložené do troch hodín, prežívali ich práve na maratónskej trati. Trati, ktorá merala a bude merať 42 kilometrov a 195 metrov.
Števovi ďakujeme za všetko, čo v prospech chtelnickej a vrbovskej telovýchovy a športu urobil. Ako ich roky zviditeľňoval svojimi výkony pri bežeckých podujatiach doma i v zahraničí. Zároveň mu ďakujeme za kus statočnej a obetavej práce, ktorú odviedol pri organizovaní všetkých ročníkov Vrbovskej pätnástky a pri rôznych štafetových behoch, kde úspešne reprezentoval Trnavský samosprávny kraj či športový odbor Matice slovenskej.
Števo, budeš nám všetkým veľmi chýbať, nielen svojim najbližším, priateľom v maratónkach, s ktorými si nabehal stovky kilometrov, zorganizoval viacero nezabudnuteľných bežeckých podujatí, ale aj tým ostatným z početnej bežeckej rodiny, kde si mal neustále vyárendované svoje miesto…

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 13, ktoré je v predaji od 24. marca.