Blog Lívie Gažovej: Je to až taký problém? Aleje!
LÍVIA GAŽOVÁ má úchylku neustále zlepšovať – okolie aj seba. Môžete jej nadávať do architektov či aktivistov, je však hrdý lokálpatriot, pracuje pre občianske združenie Spoločne pre Piešťany, píše, číta a študuje.
Na debatu, či Mestský park v Piešťanoch rekonštrukciu potrebuje alebo nie, je už neskoro. Prebehla už dávno, požiadavky boli ujasnené, výsledkom bola verejná anonymná architektonická súťaž, schválená všetkými dotknutými komorami a úradmi. V čase, keď má prísť k realizácii, sa napriek transparentnému, náročnému a aj dobre zaplatenému predošlému procesu objavili pokusy súťaž spochybňovať. Vracať sa k nej je, podľa môjho, len detinským a samoúčelným spôsobom, ako sa vymedziť voči predošlému vedeniu mesta, a víťazný návrh sa tak nevinne stal predmetom krátkozrakého mocenského boja.
Boj ale prebieha čudne. Neodborná strana operuje vlastne len jediným argumentom: nám sa to nepáči (pričom estetiku asi na mysli nemá) a od autoriek objektívne najlepšieho návrhu vyžadujú kompromisy vedúce k akémusi pakonceptu, devalvácii ich hlavných ideí. Ale no tak, je to až taký problém? Je. Ako sa chceme o to naše toľko ospevované dedičstvo starať, keď nebude koncepcia jeho obnovy ucelená, tu sa spraví to a tu ono, tu skrátime a tu pridáme?
Je zaujímavé, ako sa v prípade dopĺňania parku medze nekladú, ale keď má prísť k uberaniu, k upratovaniu, začnú protesty. Pritom tí istí ľudia boli potichu, keď nám v parku zrazu pribudol umelý gýčový mostíček nad neexistujúcou riečkou, obklopený ďalším záhonom letničiek vyžadujúcich piplavú starostlivosť. Nikto sa neozýval, ani keď Fero s Mišom predminulé leto skomponovali alej pri vedľajšom chodníčku. Ani keď pôvodný povrch chodníčkov nahradila vrstva štrku.
Nie, ochrancovia parku sa chytajú sa svoje populistické srdce, až keď má prísť k racionálnym rozhodnutiam o urobení poriadku. Komplexné predstavy sú pre nich nedosiahnuteľné, rovnako ako počúvať odborníkov a myslieť viac ako na štyri roky dopredu. Zato na minulé generácie, na tie sa spomína s obdivom a nostalgiou; o ich činoch sa uvažuje ako o ultimátne správnych. Vysadiť stromy v dvojrade mohlo vyzerať skvele pred desiatkami rokov, ale každý musí vidieť, že vyrastené jedince si už v súčasnosti prekážajú. Tak prečo ten boj a strach?
A vôbec, návrh na rekonštrukciu parku nie je o len výruboch; tieto (pre voličov) nepríjemné skutočnosti sú len bez kontextu vyťahované na povrch, pričom sa zabúda na konečný efekt. Pre krásu sa musí trpieť. No zatiaľ, zdá sa, trpia len autorky. Trpia zámerné prejavovanie mužskej sily mužmi v rozhodujúcich pozíciách, ktorí útočia na ich kvalifikáciu, miesto trvalého bydliska a v konečnom dôsledku aj vek. To sa mi nepáči.
