Zuzana si aj toto naplánovala…
Zuzana sa narodila v roku 1935 v dedinke Selce v bývalej Juhoslávii v rodine maloroľníka Michala a jeho ženy Kataríny ako ich štvrté a zároveň posledné dieťa. V slovenskej dedinke Pivnice prežili v Juhoslávii druhú svetovú vojnu, v ktorej pri odboji zahynul najstarší zo súrodencov.
Zuzana so svojím bratom Jánom v Piešťanoch, to už sa učila za sústružníčku v Trnave. (Autor: vd)
Po skončení vojny sa s rodičmi a dvoma staršími bratmi vrátila do zeme svojich predkov – do Československa. Rodina putovala najskôr na Sudety, potom na juh Slovenska, kde ale Slováci neboli príliš vítaní a kde aj prišli o poľnohospodárske stroje, náčinie aj dobytok v rámci kolektivizácie, preto sa napokon usídlili a dom si postavili tam, kde sa kukurici, vínnej réve, konope siatej a iným teplomilným rastlinám, ktoré pestovali najlepšie darilo. Pre svoj život si zvolili Piešťany. Zuzka bola odmalička spätá s pôdou, ale v tom čase bolo treba vybudovať priemysel, a tak sa vyučila v Trnave za sústružníčku.
Dokázala využívať ženský šarm snúbiaci sa s dôslednosťou a precíznosťou v každej činnosti, ktorú vykonávala. Zamilovala sa do Stanislava z Bytče a so svojou celoživotnou láskou prežila v centre mestečka na horniakoch pekný a plnohodnotný život. Narodila sa im najskôr dcérka Mária, potom Katarína. Bývali poblíž starej mamy, aj o svoju svokru sa Zuzana príkladne starala, čím je vrátila jej láskavosť, keď jej svokra varovávala deti, pretože Zuzana musela vždy počas socializmu rýchle nastúpiť do zamestnania. Tu, v bytčianskom Kinexe pracovala celý život ako plánovačka. A aj keď bola na dôchodku, zaujímala sa o existenciu fabriky, kde sa okrem iného vyrábali napríklad rysovacie súpravy či manikúry. Akoby zázrakom, Kinex prežil aj nežnú.
Svojej rodine, najmä dcéram podriadila celú existenciu a zahrňovala ich láskou a starostlivosťou. Naučila ich žiť a keď sa obe vydali a dočkala sa potomkov – piatich vnúčat a potom aj dvoch milovaných pravnučiek, jej srdce zahorelo šťastím.
Keby nebolo choroby, bolestí a vnútorných bojov, ktoré raz vyhrávala, inokedy prehrávala, nebolo by možné komplexne poňať jej životné osudy. Tak to malo byť – že v starobe, chorobe a úplnej nemohúcnosti tela, no v sviežosti ducha, potrebovala pomoc aj ona samotná. A hoci na sklonku života bojovala statočne, prišiel slnečný pondelok 18. mája 2020 a Zuzka naveky usnula. Za ruku ju držali jej najmilší.
Hovorí sa, že v živote rodiny to tak býva – jeden odíde, druhý príde. Za veľkým smútkom prichádza a s ním sa snúbi aj veľká radosť. Zuzana odišla, ale s vedomím, že Boh ju povolal v okamihu, keď majú do rodiny pribudnúť dve dieťatká – dvaja pravnúčkovia. A tak sa plánovačka s Kinexu podvolila vôli Božej – aj toto si všeľudsky múdro a prezieravo naplánovala.
Nech odpočíva v pokoji v rodnej zemi svojich predkov.
