Príbeh truhlice
Náš príbeh sa začína písať v roku 2015 v čase prípravy vydania zborníka múzea Balneologického spravodajcu. Pri príprave príspevku Truhlice a súseky v zbierkovom fonde Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch sa pri kategorizácii jednotlivých truhlíc podarilo získať nové zaujímavé informácie o jednej z nich. A tie vám chceme priblížiť, pretože aj po rokoch, zhodou správnych okolností a bádania môžeme o predmetoch zistiť nové relevantné informácie, ktoré pomôžu vyskladať skladačku zaujímavého príbehu zbierkového predmetu.
Hlavnými „hrdinkami“ nášho príbehu sú truhlica zapísaná v zbierkovom fonde múzea a jej majiteľka. Truhlica sa pýši zdobením, ktoré je opticky delené a sústredené na prednej strane, bokoch i jej veku. Plocha čelnej steny je rozdelená na dve polia orámované maľovanou líniou bledomodrej farby. Ústredný motív na čelnej strane tvorí v žltom poli aranžmán kvetov vo váze. Analogický motív zdobenia veka truhlice motivicky aj kompozične kopíruje zdobenie na čelnej stene. Truhlica je bez vročenia či monogramu.
Ale, a tu už sa dostávame bližšie k počiatku príbehu, na zadnej stene truhlice je rukou písané meno niekdajšej majiteľky – Frau Marie Dörfler, Herrenhaus in Chotěboř – a nalepená papierová nálepka z cesty železnicou do stanice Bratislava. Uvedený nápis nám upresňuje lokalitu pôvodu truhlice – mesto Chotěboř, ktoré sa nachádza v okrese Havlíčkův Brod, v kraji Vysočina v stredných Čechách.
Na základe uvedeného sme kontaktovali kurátora Mestského múzea v Chotěboři sídliacom na miestnom zámku, Mgr. Jiřího Málka, s prosbou a žiadosťou o pomoc pri hľadaní informácií o Marii Dörfler. I tu nám pomohla zhoda správnych okolností, nakoľko slovo „Herrenhaus“ sa prekladá aj ako zámok. To nás viedlo k úvahám, či pani Dörfler nepracovala ako pomocný personál na zámku. Táto úvaha správna nebola, ale priviedla nás na správnu cestu. Pán Málek nám ani po pátraní vo fondoch múzea pomôcť nevedel a situácia nevyzerala príliš nádejne. Obrátil sa však s otázkou na svoju sestru Mgr. Zdeňku Málkovú, PhD., ktorá sa pri príprave diplomovej i dizertačnej práce zaoberala kultúrnou činnosťou chotěbořských občanov (v období 19. – prvej polovice 20. storočia) a meno Marie Dörfler jej nebolo neznáme. Poskytla nám viacero zaujímavých informácií.
Marie Dörfler sa narodila ako Marie Vaníčková v roku 1865. Rodina pochádzala z národnostne českej oblasti stredných Čiech – Kolínska a Kutnohorska. Marie sa narodila v Malešově, odkiaľ pochádzala jej matka. Kedy sa Vaníčkovi presťahovali do Chotěboře, nie je známe, ale Marie sem prišla ešte ako slobodná a až v roku 1888 sa tu vydala. V tom čase bol jej otec Jozef Vaníček hostinským v Chotěboři, č. p. 320. Išlo o starobylý hostinec na námestí – existuje dodnes a má názov „Panský dům“, t. j. na truhle napísaný „Herrenhaus“. Je zaujímavé, že názov je preložený do nemčiny, nakoľko Chotěboř bola národnostne čisto českým mestom – podľa dobových svedectiev sa tu v 19. storočí medzi mestskou „honoráciou“ a štátnymi úradníkmi „nenemčilo“, na rozdiel od iných miest.
Názov „Panský dom“ bol odvodený od faktu, že hostinec od istej doby patril tunajšej vrchnosti – teda panstvu (resp. neskôr, od polovice 19. storočia, sa stal súčasťou ich veľkostatku) a jednotliví hostinskí si ho len prenajímali, čo bol aj prípad Jozefa Vaníčka. „Panský dům“ bol i vďaka svojej výhodnej polohe dôležitým strediskom kultúrneho a spoločenského života mesta, hralo sa tu divadlo, organizovali rôzne vlastenecké akadémie, tanečné zábavy a podobne.
Mariiným manželom sa stal v roku 1888 Antonín Dörfler a tiež pôsobil ako hostinský v Chotěboři. Pochádzal zo západných Čiech z oblasti s prevahou nemeckého obyvateľstva, bol synom roľníka z Ebmethu (dnes obec Rovná). Podľa miestopisného slovníka z roku 1895 bol Ebmeth na konci 19. storočia čisto nemeckou dedinou.
Ďalšie doložené správy máme až z obdobia rokov 1891-1892, keď manželia Dörflerovci bývali v „Panském domě“ č. p. 320. V roku 1897 už bývali na inom popisnom čísle domu a A. Dörfler prevádzkoval hostinskú činnosť. V roku 1911 Antonín Dörfler v Chotěboři zomiera.
K samotnému nápisu na truhle je potrebné dodať, že je zaujímavé, ako sme už spomenuli vyššie, že je písaný v nemčine. Okrem majiteľky truhlice je tu uvedený aj nápis „80 fl“, teda 80 zlatých (čo bola v tej dobe vysoká suma), a pod nápisom „Chotěboř“ vieme identifikovať názov „via Deutschbrod“, t. j. Německý Brod, mesto vzdialené 17 kilometrov od Chotěboře, od roku 1945 sa nazýva Havlíčkův Brod. Ten je železničným uzlom na trati Praha-Brno, z neho vedie trať Havl. Brod-Pardubice, na ktorom leží práve Chotěboř (trať bola sprevádzkovaná v roku 1871). Samotná Chotěboř ležala aj na ceste spájajúcej v najkratšom smere Prahu a Brno. To znamená, že dopravná dostupnosť bola dobrá – po ceste aj po železnici.
Z nápisu je zjavné, že truhlica „cestovala“ do Chotěboře, a to buď po ceste (potom by poznámka o Německom Brode mohla znamenať spresnenie), alebo po železnici (potom by Německý Brod ako železničný uzol bol zrejme prestupnou stanicou). Vznik samotného nápisu sa zužuje na obdobie medzi svadbou a opustením „Panského domu“, čo vieme určiť len približne.
Ponúka sa otázka, odkiaľ a prečo truhla cestovala. Tu už však môžeme len špekulovať – mladí manželia mohli na krátky čas odísť a potom sa zase vrátiť (ale to nie je veľmi pravdepodobné) alebo mohla byť truhla poslaná ako dar pre novomanželku, napríklad od rodiny manžela – nemecký nápis by tomu mohol zodpovedať, alebo to všetko mohlo byť aj inak. Časom však môžeme objaviť nové informácie, ktoré nám osud truhlice ešte viac priblížia.
Truhlica však aj v nasledujúcich rokoch mala za sebou „cestovateľské zážitky“, čo môžeme bezpečne tvrdiť podľa nalepeného lístka s označením smeru Chotěboř – Bratislava. Okolnosti, akým spôsobom sa truhlica dostala do múzea, nám nie sú známe. S istotou však vieme, že truhlica bola už v roku 1933 pri otvorení prvej expozície jej súčasťou. Nakoľko zostavovateľom prvej expozície bol český etnograf Antonín Václavík s bohatými stykmi výskumnou činnosťou a znalosťami, je možné, že práve jeho prostredníctvom sa truhlica do múzea dostala. O tom však zatiaľ bez ďalších informácii môžeme tiež len uvažovať. Súčasťou expozície piešťanského múzea bola truhlica aj v čase socializmu a je ňou i teraz. V roku 2011 ju zreštauroval Edmund Kele.
Jarmila Hluchová