Juraj Staško, zakladateľ Piešťanského týždňa: Odmietol som milión a ustál aj pištoľ pri hlave

Juraj Staško si našiel čas, aby odpovedal na naše zvedavé otázky, z ktorých sa čitatelia dozvedia aj o tom, že novinárska práca je niekedy naozaj veľmi nevďačná.

Čo vás viedlo k založeniu Piešťanského týždňa?

Dôvody boli viaceré, rozumné i menej rozumné. Keby som mal odpovedať jednou vetou, tak poviem, že to bola „mladícka“ nerozvážnosť a trochu aj tvrdohlavosť. Noviny v Piešťanoch sme plánovali s mojím spolužiakom, karikaturistom Dušanom Junekom, už v roku 1968. Bola to však dosť nebezpečná fantázia. Dušanovi sa vtedy podarilo presadiť v iných, veľkých novinách, ale potom za to pykal vo vyhnanstve vyše desať rokov. Ja som sa z toho nepoučil – a takto to dopadlo.

Ako ste vtedy uvažovali? Založiť týždenník, denník alebo mesačník?

Mesačník Revue Piešťany tu už dávno fungoval a na denník nebolo ani pomyslenia. Piešťany by ho neuživili ani dnes. Zvíťazil týždenník. Prvé také periodikum vychádzalo u nás ešte pred rokom 1914, po maďarsky, keď tu nežilo ani osemtisíc ľudí. Pred druhou svetovou vojnou tu rok jestvovali dokonca dva konkurenčné týždenníky. Za „ľudovej demokracie“ bol však problém vydávať hoci aj bulletin Kultúra v Piešťanoch. V roku 1989 som si bol istý, že mesto aj celý okres noviny potrebujú. Podobné názory panovali i vo vtedajšom mestskom zastupiteľstve, lenže tam bola taká politická konštelácia, že bolo veľmi ťažko sa vôbec na niečom uzniesť.

Kto navrhol názov novín?

Návrhov bola celá kopa, ale rozhodla náhoda. Raz, po ceste cez Olomouc, som si v stánku kúpil noviny so zaujímavým dizajnom, ktoré sa volali Moravský týden. Tá grafika titulky mi tak utkvela v hlave, že som sa „týždňa“ už nevzdal. Som rád, že sa ho nevzdali ani pokračovatelia. Tridsaťročná história z neho urobila druhý piešťanský symbol – aj keď často počujem ľudí volať ho týždenník či klebetník.

Popíšte, ako ste zháňali redaktorov?

Jaj, tak to bolo tiež dobrodružstvo. V roku 1991 začať niekoho zamestnávať bola veľká odvaha a nikto sa ani do práce u súkromníka nehrnul. Prvá, už skoro pracovníčka, bola Xénia Knéblová, ktorá mala isté skúsenosti z Tesláckych noviniek. Od začiatku s nami spolupracoval aj skúsený novinár Štefan Gregorička. Mal svoju prácu, už početnú rodinu a nebolo to pre neho ľahké rozhodovanie. Je to však pravý tvrdohlavý Piešťanec a vydržal v rovnakých novinách vyše dve desaťročia! Myslím si, že to urobil hlavne z lásky k piešťanskému športu, lebo tie peniaze by asi nikoho dlho neudržali. Azda len našu neskoršiu tajomníčku redakcie Evičku Marákovú. Druhú takú skromnú a obetavú osobu by som bol asi ťažko na Slovensku našiel. Raz som od nej kupoval vo Veľkopeku chlieb, tuším ešte na Staničnej. Priznala sa mi, že je fanúšikom PT. Keď som videl, koľko chleba musí za deň sama vyložiť a podať, ľutoval som ju a chcel som jej pomôcť. Nakoniec však viac pomohla ona mne a Piešťanskému týždňu.

Čo máte na mysli, ako vám pomohla?

Evkin spôsob jednania s ľuďmi, ochota každému pomôcť, vypočuť ho, a za tie peniaze, tak to bolo čosi, ako nájsť v popole diamant. Jej hlavnou úlohou bolo síce prijímať inzerciu, ale ona bola ochotná každému i poradiť a vypočuť jeho problémy. Trošku ma na nej hnevalo, že táto energická a charizmatická osôbka ich často aj sama riešila. Hľadala ľuďom byty, podnájomníkov, prácu a všetko možné. Keď inzerát vyšiel, často už mnohí klienti mali svoj problém vyriešený. Jednoducho, skontaktovala ich a boli obaja spokojní. Spôsob, akým riešila notorických sťažovateľov či štamgastov, ktorí prišli do redakcie len tak si pohovoriť, hoci našej malej redakcii utekali minúty do uzávierky čísla, to bola vysoká škola diplomacie. Potom prišla jedna mladá pani s asi trojročným chlapcom pýtať sa na prácu – hoci aj korešpondentky. Jej synček nám medzitým stihol zbúrať celú kanceláriu. Priam filmový príklad žiadosti o zamestnanie. Dnes je dušou redakcie PT a novinárkou s veľkým N. Rozhodlo najskôr to, že vedela obsluhovať počítač (čo som ja ešte dlho potom nevedel), aj to, že sme mali stále núdzu o pracovníkov, neskôr hlavne jej úžasná húževnatosť a odvaha.

Ten prijímací pohovor si pamätám (smiech). Ďakujem za pochvalu, počúva sa to dobre. Prvý rok, ktorý som strávila v maličkej redakcii oproti Srdiečku, bol pre mňa nádherným obdobím. Splnil sa mi môj sen, stať sa novinárkou. Vtedy tam už ale boli aj ďalší vzácni ľudia…

Veľa práce urobili aj Janka Obertová, Táňa Ondrášiková a Helenka Lovichová. Cez našu redakciu sa časom prehnali aj neskoršie novinárske esá ako šéfredaktor Hospodárskych novín – Peter Vavro, aj originálny novinár z Nového času, pesničkár a skutočná celebrita mesta – Peter Remiš. Keby som mal ale vymenovať všetkých, ktorí ako redaktori, prispievatelia, fotografi, grafici, šoféri či kolportéri za moje štyri roky pre PT pracovali, musel by som loviť v archívoch alebo účtovných dokladoch. Na dvoch stálych prispievateľov sa však zabudnúť nedá ani po tridsiatich rokoch. Myslím tým chodiacu kroniku mesta a lokálpatriota každým kúskom srdca – Vojtecha Anderleho, ale i články múdreho starého pána Dominika Mráza z Boroviec, ktorý mi dodnes pripomína slávneho čínskeho filozofa Lao-c´.

Ak sa nemýlim, v roku 1993 začal redakciu riadiť Pavel Podolský. Bol to „uličiar“ Štefana Gregoričku. Vraj sa raz stretli na Vodárenskej a slovo dalo slovo…

Keď som, doslova, nútil Štefana Gregoričku, ako skúseného novinára, aby viedol redakciu on, bol z toho nešťastný. Politika mu nikdy nevoňala, a tak prišiel s návrhom osloviť uličiara, dlhoročného bratislavského novinára Mgr. Pavla Podolského. Pre také novinárske eso to nebola žiadna lákavá ponuka, ale práve sa mu rozpadol už druhý ponovembrový denník, tak to nakoniec, s mnohými výhradami, prijal. Zrazu mi odpadla skoro polovica práce. Ostala mi len tá menej príjemná časť a zodpovednosť. Každý deň, každú hodinu som musel myslieť na to, že keď noviny jedenkrát nevyjdú, skončia. Musím priznať, že naša spolupráca nebola žiadna idylka. On, vyštudovaný novinár, ktorý mal desaťročiami redaktorčiny vo veľkých novinách vybrúsený štýl a pevné názory na vedenie serióznych novín, a ja zas svoje, idealistické, často až fantastické predstavy o novinárčine v našom meste a svete. Ale boli sme skoro rovnako starí a rešpektovali sme sa. Na striedačku sme ustupovali jeden druhému.

Kto vás podporoval najviac?

Najviac? Tak musím povedať, že to boli hlavne čitatelia PT. Oni nás udržiavali v presvedčení, že tá naša, niekedy šialená, často i nevďačná práca má dajaký zmysel. Boli to však aj niektorí poslanci mestského zastupiteľstva, hoci ich priazeň sa menila podľa toho, čo sme napísali. Spočiatku som cítil silnú podporu aj od primátora Viliama Hájovského. Prečo skončila, ešte pred rokom 1993, som sa síce dodnes nedozvedel, ale pamätám si, že medzi nami sa pohyboval jeden veľmi aktívny spolupracovník, ktorý nikdy nezabudol pridať pár poznámok, čo vraj kto o kom povedal. Aj také typy robia politiku. Keď chcete počuť o podpore mojej manželky, tak to bolo veľmi zložité. Najskôr veľká nedôvera či strach z neistej budúcnosti, potom zas snaha pomáhať mi až do úmoru. Oboje som znášal vtedy ťažko, ale objektívne musím priznať, že bez jej podpory a tvrdej kritiky by noviny asi neboli dlho vydržali.

Kto vám hádzal polená pod nohy?

Nie sú polená ako polená. Niekedy je horšia tenká struna natiahnutá cez cestu. Problémy s priestormi a peniazmi na rozbeh sa podarilo ako-tak vyriešiť, až keď sme ukázali, že noviny vieme robiť, a že ich ľudia radi čítajú. Najväčšou hrozbou bola tlačiareň. V Piešťanoch ešte nebol ofset a tlačiť ich v Trnave či Nitre bol vždy problém s kopou neistoty a rizík. Výrazne nám vtedy pomohol Milan Šiška, keď obstaral do piešťanskej tlačiarne prvú ofsetovú mašinu a ľudí na ňu. To už bolo obdobie takmer istoty. Najväčšie polená sme si vlastne hádzali sami. Keď sme priniesli prvé informácie o trestných činoch a podozrivých, hoci len s iniciálkami mien, už aj zvonili telefóny, padali vyhrážky so žalobami a požiadavky na ospravedlnenie. Jeden čas ma neskoro do noci pred redakciou čakával istý občan, ktorého sa veľmi dotklo, že samovraždu jeho brata sme pripisovali alkoholu. Iný muž zasa prišiel riešiť do redakcie svoj problém aj s revolverom. Nebol som práve prítomný, ale to, ako boli naše pracovníčky ešte dlho potom roztrasené, si pamätám dodnes.

Kedy ste zažili najťažšie obdobie v redakcii?

V roku 2004, keď sa blížili voľby, sme sa v redakcii dohodli, že poskytneme priestor všetkým kandidátom a stranám, ktoré mali záujem sa prezentovať, za rovnakých podmienok. Nátlak však rástol zo dňa na deň. Raz mi jeden podnikateľ ponúkal milión za uverejnenie nie celkom dokázateľného tvrdenia o jednom kandidátovi, inokedy mi zasa priložili k hlave revolver. Vraj nebol nabitý. To bolo zlomové obdobie, keď som začal strácať chuť a silu robiť ďalej regionálne noviny. Ale nechcel som ich ani potopiť. Preto som začal rozmýšľať, ako zachrániť seba aj Piešťanský týždeň súčasne.

Na koľkých stranách vychádzal PT spočiatku a aké boli odozvy u čitateľov?

Najstarší čitatelia si iste pamätajú, že sme začali s novinovým formátom o veľkosti približne A2. Niektorí čitatelia nás však doslova prosili, aby sme vydávali menšie noviny, vraj si ich zakladajú a nevojdú im do knižnice. Aj tlač by bola jednoduchšia, tak som nakoniec ustúpil od svojej fixnej predstavy „riadnych novín“. Vo formáte A4 sme vydávali najskôr 12, potom 16, ale i 20 strán. Šéfredaktor sa mi neustále sťažoval, že nedokáže umiestniť všetko, čo si pýtalo aktuálne uverejniť. Niekedy boli úplne prepchaté, a keď sme len o desatinu zmenšili písmo, už sa čitatelia sťažovali, že sa to zle číta. Ináč sa však nedalo, každé štyri strany navyše boli ďalšie tisíce korún za papier a tlač. Cenu som sa ale dlho zdráhal zvyšovať, lebo som mal stále na očiach dôchodcu, ktorý sa ťažko lúčil aj s tými dvomi korunami, no bez svojich novín byť nechcel. Samozrejme, ako stúpal predaný náklad, stúpali nám aj príjmy z inzercie, a tak sme zvyšovali rozsah.

Aký bol vtedy náklad?

Z pôvodných 2000 výtlačkov v roku 1991 sme mali v roku 2004 osemtisícový náklad. V Nitrianskej tlačiarni, kde sme istý čas tlačili, sa hádali, koľko obyvateľov majú Piešťany, lebo oni tlačili aj pre iné, väčšie mestá a okresy iba polovičné množstvá. Preto prišiel pokus vydávať PT dvakrát do týždňa. Prvé vydanie v utorok, druhé v piatok. Chceli sme nahradiť smútočné oznámenia, s ktorými je vždy veľký problém a poštou chodili neskoro, ako aj uverejňovať listy čitateľov a trochu literárnej tvorby. V tom sme však dlho nevydržali.

Najskôr ste vychádzali dvakrát do týždňa, no neskôr ste od tohto spôsobu ustúpili, prečo?

Ozvali sa starší skalní, že to nestíhajú celé prečítať. Zrejme noviny  študovali podrobnejšie ako niektorí naši korektori. Chýb sa nám totiž dakedy pritrafilo aj nad krajský priemer. Rozporuplné pocity som však prežíval vtedy, ako mi hneď večer po vydaní čísla začali volať predajcovia, že už všetko vypredali a ľudia sa chodia pýtať, kedy prídu ďalšie výtlačky. To sa už ale nedalo nič robiť. Len zdvihnúť náklad ďalšieho čísla.

Spomenuli ste, že pre skalných čitateľov to bolo príliš veľa čítania a tí ostatní asi zasa toľko nekupovali…

Na fialové vydanie z piatka sme počas jedného roku jednoducho nedokázali navyknúť našich čitateľov. Ostali sme preto iba modrí – teda utorkoví. Pamätám si, ako vtedy odľahlo nášmu šéfredaktorovi Pavlovi Podolskému. V súčasnosti stále vychádza v utorok, ale PT má už aj podobu online denníka na internete, hoci ja ani naši starí čitatelia sa asi nenaučíme nosiť si počítač do postele.

A ako to bolo s ohrozením cti – novinárskej či ľudskej…

Novinárčina je remeslo, ktoré vyžaduje dobrý čuch, rýchlosť a odvahu. To, že prestrelíte, vám hrozí v každom riadku. Zvlášť, keď to píšete na poslednú chvíľu a o hodinu sa už vydanie tlačí. Už hneď prvý rok nám začalo dochádzať do redakcie každý týždeň niekoľko listov. Našťastie, prevažne pozitívnych, ktoré nás podporovali. Začali sa ozývať aj krajania žijúci v zahraničí. Žiadali o zasielanie novín, ale nie obyčajnou poštou. Oni to chceli letecky, hneď v deň vydania. To boli tie krajšie stránky novinárskeho života. Sem-tam sa však v pošte objavil list, ktorý nás upozorňoval na chybu alebo namietal voči niektorým údajom, ktoré sme uverejnili. Vždy v ďalšom vydaní nasledovalo buď vysvetlenie, alebo ospravedlnenie. Niekedy trvali diskusie medzi jedným čitateľom a autorom článku celé týždne. Najmä ak išlo históriu či politické názory. Ak išlo o slušnú formu, trval som na tom, aby list bol uverejnený v plnom znení.

Dostávali sme vtedy aj listy z väzenia, na jeden si spomínam i ja…

Áno, aj väzni sa nám ozývali. Slušnú kôpku listov tvorili ohlasy od politických strán, ktoré ostro namietali voči obsahu niektorého článku. Z času na čas sa objavil aj anonym, s nadávkami, väčšinou na moju osobu. Tie ma ale nemrzeli, to je tá horká kôrka novinárskeho chleba. Horšie som znášal rôzne neverejné obvinenia zo zaujatosti či úplatnosti voči niekomu či niečomu, pričom títo ľudia sami nechceli nič publikovať ani vystúpiť z tieňa. Vtedajšia politická atmosféra v tomto meste bola veľmi dusná a nálepkovanie kohokoľvek z eštebáctva, nacionalizmu, komunizmu či zbohatlíctva a zdierania bolo bežné. Jediné, čo sa s tým dalo robiť, bolo o tom písať. Preto som neustále vyzýval každého, ak si stojí za svojimi informáciami a názormi, radi ich zverejníme.

To bolo dosť odvážne…

Bol som v takom „švungu“, že na právne problémy som pritom zabúdal. Našťastie, okrem pár upozornení na svojho advokáta či na trestné oznámenie som im nikdy čeliť na súde nemusel. So zákonom sa však naša redakcia stretávala dosť často. Nemali sme totiž nikdy núdzu o kriminálne prípady. Referovali sme podrobne o rukojemníckej dráme na pôrodníckom oddelení v piešťanskej nemocnici, iba tri dni potom, ako sa stala, aj o prestrelke a zatýkaní vrahov z Leopoldova, ktorí sa skrývali v Piešťanoch. Písali sme o viacerých rodinných tragédiách, podozreniach z vrážd, o mafiánskych praktikách či podozrivých cudzincoch. Pokiaľ naše informácie nepochádzali priamo z polície alebo sa obvinení odvolávali na PT, museli sme chodiť vysvetľovať či svedčiť. Niekedy sme mali viac informácií ako polícia, pretože svedkovia sa zverili radšej nám. U polície štátnej i mestskej sme si však čoskoro získali rešpekt a naše vzťahy sa stali korektné.

Vymysleli ste veľmi obľúbenú rubriku JPP – Jedna pani povedala. Odkiaľ ste brali informácie, vtedy ste spomínali, že ste si vytvorili malú súkromnú sieť informátorov. Ako ste ich vyplácali? A bola to vôbec pravda?

– Tak to bola jedna zo zdanlivo úsmevných epizód. JPP bola vlastne moja reakcia na to, o čom som už hovoril. Po meste vtedy, a myslím že aj dnes, kolovalo mnoho chýrov, podozrení či vtipov, ku ktorým sa nikto nehlásil ani ich nikto nepoprel. Náš šéfredaktor, profesionál z veľkých novín, rubriku JPP nemal veľmi rád. Považoval ju za neetickú. Ale ja ako fejtónista a autor aforizmov som mal bližšie k roháčovskej vážnosti ako ku smrteľne vážnym správam. Tých bolo v PT vždy dostatok a každé médium predsa potrebuje trochu odľahčenia, aby čitateľ neprepadal depresii a mohol sa aj zasmiať. To, že niektorí naši čitatelia brali rubriku JPP úplne vážne, ma neodradilo. Väčšina ohlasov bola totiž kladná a ani trafené husi sa radšej neozývali, lebo by boli potvrdili, že to nebol iba humor.

Mala som pocit, že ste typ človeka, čo sa nechce naťahovať s ľuďmi, ak prídu naštvaní a s kritikou. Takéto záležitosti mal za úlohu a aj v súčasnosti rieši šéfredaktor. Chvíľu ste šéfovali vy, potom Štefan Gregorička, napokon Paľo Podolský. Prečo ste sa zo šéfovania vyzuli?

Myslím si, že som to už spomínal, podstata bola v inom. Byť vydavateľom, teda osobou zodpovednou nielen za právne dôsledky obsahu novín a ich osud, ale hlavne za osudy pracovníkov a ich rodín, a súčasne byť ponorený do hromád textov a technických problémov, sa dá možno rok, maximálne dva. Každému, kto sa na také čosi podujme dlhšie, hrozí úplné vyčerpanie. Nielen duševné, ale aj fyzické. Pritom sa musím priznať, že som nebol ani profesionálny novinár, ani som nikdy nemiloval tento druh práce, hoci písanie samotné je asi môj osud. Len ten, kto už skúsil písať z povinnosti, na určenú tému a presne na termín, vie, ako to časom zmení jeho život a psychiku. Určite to poznáte aj vy, Vierka.

To mi niečo pripomína. Bič uzávierky je pre mňa aj dnes najlepším pohoničom. A tie výčitky, čo sa mi preháňajú hlavou – kedy to všetko napíšem?

Presne to a ešte kopa iných starostí okolo je niekedy taký tlak, ako spadnúť pod parný valec. Až nedávno prišli psychiatri na to, že ľudia, ktorí sú vystavení takému skrytému a neustálemu tlaku, skôr či neskôr vyhoria. Jednoducho, vyčerpajú sa až na hranicu síl a ich organizmus začne vyvádzať psie kusy. Je verejným tajomstvom, že mnohí profesionáli to riešia alkoholom, rôznymi tabletkami, tí šťastnejší športom alebo dajakým náročným koníčkom. Skúsil som všetko, ale, žiaľ, môj koníček bolo zasa len písanie, a to je kombinácia, ako hovoria lekári – život ohrozujúca. Myslím si, že som mal šťastie, lebo moje telo ma začalo včas varovať a podarilo sa mi, podobne ako mýtickému prievozníkovi na Acheróne, hodiť veslá niekomu inému a z tej loďky v poslednej chvíli vyskočiť. Neviem si totiž predstaviť, ako by som bol dokázal komunikovať s nasledujúcim mestským zastupiteľstvom a ďalším primátorom. To by bol nielen koniec novín, ale asi aj môj. Zásluha preto patrí aj Štefanovi Gregoričkovi, ktorý, síce nerád, ale redakciu na čas prevzal a potom odovzdal Pavlovi Podolskému, skúsenému profesionálovi, ktorý dokázal dlho vychádzať s miestnymi politikmi i novými majiteľmi novín. Nepochybne tým zachránil noviny, hoci toho musel hodne preglgnúť a pretrpieť, čo sa iste podpísalo na jeho predčasnej smrti.

Kto vymyslel roznášku novín s chlebom z Veľkopeku? A ako sa vtedy PT predával, ktorá dedina sa najrýchlejšie „chytila“? Alebo ktorý stánok či potraviny v meste?

Myslím si, že Veľkopek má na svedomí Eva Maráková, ale manažovala to moja manželka Anna. Bolo totiž potrebné v stredu ráno vstávať ráno pred piatou hodinou. Ja som distribúciu už nijako nestíhal, takže ani neviem, ktoré dediny mali protekciu. Ale párkrát sa mi sťažovali, že keď chcú mať noviny skôr, musia ísť do susednej dediny. V Piešťanoch to bolo podobné. Plán distribúcie – to je vždy problém.

Piešťanský týždeň je vaše dieťa, ktoré ste porodili, naučili chodiť, ako ste vnímali jeho ďalšie osudy? V ktorom období, za ktorého šéfredaktora vám bol PT opäť trošku bližší, kedy sa vám páčil?

Zaiste to bolo chvíľu potom, ako sa šéfredaktorom stal Peter Remiš. Keďže som ho už dosť poznal, vedel som, že to bude zábavné a dramatické súčasne. Slobodomyseľný, nespútaný, s hlavou plnou textov, hlavne satiry, mi pripomína Francoisa Villona, toho básnika, čo skončil na šibenici. Peter to, našťastie, zatiaľ prežil, ale osud pokúšať neprestal. Za to ho obdivujem. Som rád, že sa do PT vrátila Vierka Dusíková, a nie už ako spravodajca z polície či nemocnice, ale ako novinárka a reportérka s veľkým citom a odvahou. Dnes, po tých všetkých zmenách a nových menách, už strácam prehľad v PT, ale omnoho dôležitejší ako môj názor je názor čitateľov, ktorí stále – každý týždeň – pétečko kupujú.

A kedy sa vám týždenník nepáčil a prečo?

Vlastné deti sa vám nemusia vždy páčiť, ale nebudete to rozhlasovať po novinách, nie? Najzaujímavejšie na tom je, že prežili toľký čas i také zmeny, aké nastali, a že žijú svojím, niekedy až príliš pokojným životom, čo novinám s takým búrlivým detstvom ani nepasuje.

Čo by ste PT-čku želali teraz?

No tak po poradí, dobre? Aby ma noviny prežili. Aby ich nezačali raz vyrábať samotné počítače. Aby boli veselšie, veď smutných vecí okolo je dosť. Aby viac hnevali a vŕtali ako chválili, aj keď zaslúženými pochvalami sa šetriť nemá. Aby sa tam objavovalo viac skutočného života z okolia a okresu. A aby sa majitelia PT tak naštvali, že dajú všetkým jeho pracovníkom mimoriadne odmeny!