Zatmeli sa tri oblohy:poetická, balkánska, fotografická

„Prečo tak náhle? Prečo bez rozlúčky?“ vírilo v hlave mnohým z nás. Smrť je milostivá. Ale zaskočí tých, ktorí ostanú. Núti k zamysleniu, či s tým či oným človekom sme sa vyrozprávali dosť na to, aby mohol z nášho života odísť.

Mária Adamcová – učiteľka s duchom poetky

Spomenula som si na všetky detské karnevaly, na recitácie počas jubileí Vrbovčanov, kladení vencov, svadieb, pohrebov, vítaní vzácnych návštev. Už ani neviem, kde všade som zdravila a fotila bývalú pedagogičku, predsedníčku redakčnej rady Hlasu Vrbového, komisie kultúry, Únie žien Slovenska i poslankyňu mestského zastupiteľstva a predovšetkým krásnu ženu s jemnocitom – Máriu Adamcovú.

Odovzdala svoj um a lásku nielen svojim blízkym, predovšetkým štyrom deťom a siedmim vnúčatám, ale aj niekoľkým generáciám žiakov, ktorí navštevovali prvú základnú školu vo Vrbovom, kde pôsobila aj ako zástupkyňa či riaditeľka. Jej žiačka Petra Cmarková Breče pre ňu zložila a zaspievala pri poslednej rozlúčke tieto slová: „Tisíce slov a vety v modlitbách si každý deň mávala na perách, cez tisíc slov si denne stavala svoje schody do neba. Tých tisíc slov a verše nádherné si dávala, kde boli potrebné, cez tisíc viet o Božej milosti v láske a skromnosti. Nám.“

Milá Marienka, aj ja by som ti chcela niečo pekné povedať, ale ty si to vedela krajšie – cez verše. Medovým hlasom, čo pohládzal srdce. Ostane navždy v nás! Aj s belasou oblohou v očiach plných poézie i prózy života.

Srečko Mustagrudič – mostarský Piešťanec

„Dnes večer sa mi poriadne zasmutnilo. Po ťažkej chorobe zomrel blízky človek, Balkánec, ktorý miloval život – Srečko Mustagrudič, rodák z Mostaru, ktorý ušiel pred vojnou na Slovensko začiatkom 90. rokov a našiel pre svoju rodinu domov v Piešťanoch. Venoval sa najmä zberateľstvu umenia. Spolu sme precestovali jeho doráňanú krajinu, do ktorej ho to stále ťahalo. Mostar sa stal i mojím mestom. Odpočívaj v pokoji, kamarát,“ napísal na svoj facebookový profil Srečkov kamarát, Pavol Demeš.

A ja som si okamžite vybavila oslavu desiateho výročia Piešťanského týždňa, ktorú nám v príjemnom prostredí Café Art Gallery pripravil Srečko a jeho žena Javorka. Bola to veru riadna oslava, aj so smiechom a dramatickou zápletkou. Tiež som si spomenula, ako galériu otváral v júni 1999 aj za účasti veľvyslanca Chorvátska. Na stenách viseli obrazy Emila Pauloviča i Ctibora Krčmára a vo vnútri bolo plno hostí.

Srečko mal dar preniesť dobrú náladu na každého, s kým sa bavil. Oči mu žiarili ako balkánske slnko. Aj mňa nakazil tým svojím Mostarom, a keď sme raz boli na dovolenke v Chorvátsku, nahovorila som muža, aby sme zašli aj do Bosny a Hercegoviny. Na budovách boli ešte zvyšky po vojnových konfliktoch, streľbe, niektoré domy boli zdemolované, no slávny mostarský most stál a umelci, ktorí tu ponúkali nádherné predmety, sa tešili z priazne turistov. Doniesla som si odtiaľ ručne vyšívanú oranžovo-žlto-belasú taštičku. Keď ju Srečko v Piešťanoch zbadal, hneď mi ju pochválil: „Dobrý výber!“

Naposledy som ho videla na výstave v Galérii Fontána na výstave portrétov olympionikov a paralympionikov z dielne Jozefa Ďuračku. Bolo to v januári 2019. Srečko bol zaujatý rozhovorom s bývalým diplomatom Rudkom Hromádkom a jeho žena Javorka sa bavila so Zdenkou Hromádkovou. Len sme sa zbežne pozdravili, zamávali si a odvtedy akoby sa za ním zem zľahla.

Zazrela som ho až na facebookovom profile Martina Vala. Obaja sa držia za plecia a smejú sa… Ale Martin oznamuje, že Srečko zomrel. A s ním ako keby zhaslo aj balkánske nebo nad Piešťanmi. Vďaka, Srečko, za tvoj Mostar!

Eduard Budke – fotograf Piešťan

No a keď sa potom v jeden večer na Facebooku objavilo smútočné oznámenie s podobizňou fotografa Eduarda Budkeho, už som len plakala. Nedokázala som v jedinom týždni prijať fakt, že odišiel už tretí človek, s ktorým bola spätá moja novinárčina. Keď som chcela niečo písať o histórii Piešťan, Tesly či Chirany, keď som potrebovala ilustračnú snímku fontány pred kinom aj s cikajúcimi chlapcami, Edo Budke mal takú fotku, kde sa na tých do kameňa vysochaných mládenčekov dívajú tri malé slečny. Fotil poéziu života.

Vďaka jeho celoživotnej vášni pre fotografovanie majú Piešťany také snímky, ktoré nielenže zaznamenávajú najdramatickejšie okamihy pretekov Ceny Slovenska, lebo sám Edo bol vášnivým motoristom, ale aj fotografie z rôznych zákutí, stavieb budov, výhľadov v Považskom Inovci a ja ešte neviem čoho.

Edo sa dožil 76 rokov. A mne sa vždy videlo, že v jeho živote sa čas nemeria rokmi. Vyzeral stále rovnako. Láskavo mi radil, ako fotiť, posielal zábery nám, piešťanským novinárom, a pozorne sledoval všetky naše snímky. Vedel presne, kedy som zamenila veľký fotoaparát za kabelkové „prdítko“, čo mi nezaťažuje ruku, lebo predsa len… aj ja starnem. A držať dvojkilové hebedo dve-tri hodiny na reportáži je drina.

On sa vo fototechnike vyznal. Veď ju spolu po skončení tesláckeho obdobia predával. Pamätám si ho dolu v Priore v malej prevádzke pri schodoch. Tlačil aj graficky upravoval fotky, čo som mu tam ľudia nosili. Vidím ho aj na bicykli, ako si tú svoju barličku-pomocníčku upevňuje, sadá, roztáča pedále a rozvážne, bez veľkého náhlenia, ide za svojimi povinnosťami. Na vernisáže, za umením, za svojím cieľom. Aby ju po čase odložil.

Dobehol tam nad moje chápanie až príliš skoro. Jeho fotosrdiečko sa zastavilo 9. marca. Pochovali ho v jeho rodnej obci Veľké Ripňany. Je také ľudské lúčiť sa, ale vždy to zabolí. A vždy sa zatiahne nejaká ďalšia obloha. V Edovom prípade to bola pre mňa fotoobloha.

Odpočívajte v pokoji, moji – naši drahí! 

Viera Dusíková, foto: FB Mateja Piscu/FB Martina Vala/FB Eduarda Budkeho