Blog Richarda Fidesa: Keď krása je bláznovstvo
Sedel som. Veď… Čo iné sa dalo robiť? Sedeli všetci naokolo. Usporiadane v jednej línií, rozprávajúc sa so zavretými očami. Asi ma už boleli viečka, keď som sa rozhodol ich otvoriť.
Neviem si to inak vysvetliť. Pár mesiacov som s obdivom, úžasom a nechápavým pohľadom sledoval ľudí chodiacich povedľa mňa. Uvedomil som si, že asi je úspech len to, že vidím.
Bol krásny slnečný deň a ja som sa usmieval na okoloidúcich. Viete ako. Ten taký úsmev, ktorý ide od srdca. Jemný a úprimný.
Zatiahla sa obloha a už z diaľky bol počuť hrmot bleskov. Pery sa mi začali zužovať. Líca už naozaj pripomínali škrečka a oči tancovali. Privrel som ich. Bez obáv, že by som ich znova mohol nechať zavreté. Zhlboka som sa nadýchol, ruky zaryl do operadla, napol svaly a postavil sa.
Čo sa dialo potom? Bolo to úžasné… Mal som pocit, akoby som už nemusel čítať citáty, ale písal vlastné.
Prvá kvapka mi dopadla na rameno. Nechal som ju, nech sa vpije hlboko do trička. Druhá na čelo. Zložil som si šiltovku a nechal dážď nech mi tečie po tele. Opäť som sa nadýchol. Z tej rozpálenej zeme som vdychoval sviežosť vody. Rozpažil ruky, aby ani jedna časť tela neostala suchá. Stále som mal ten úškrn. Vykročil som.
Pršalo tak, že pri dopade po kvapke ostala bublinka. Už som sa smial. Všetky bublinky som chcel pochytať. Behal som ako blbec a nadával si, že prečo nemám košík na tie bublinky. Takto, keď ju chytím, ostane mi v ruke iba voda. To ma fakt dožralo, tak som iba utekal a hádal, kam ktorá dopadne. Už som sa rehotal. Bol som do nitky mokrý, a od smiechu som už plakal.
Poviete si blázon. A ja som len vstal, kráčal, utekal a smial sa. 🙂
