Ako rozpoznať zrno od pliev?
Otvorím skriňu a šup, vypadne z nej parochňa. Nepotrebovala som ju. Chemoterapiu, čo ma likvidovala, som odmietla. Vlasy nestihli vypadať. Zatiaľ žijem. No uvedomujem si, že už vtedy mi ktosi klamal. Isté spoločnosti už vtedy potrebovali svojich verných.
Otvorím šuplík, vyskočí ošúchaný zápisník. Zážitky z reportáží sa v ňom utopili v prúde dní a kávy. Ja že som toto napísala a tohto človeka spovedala? A prečo som si žltým vyznačila klamstvo a fialovým pravdu?
Ale áno. Siaham až na dno šedej hmoty. To bol ten, čo ma pohľadom hypnotizoval už od dverí kaviarne a bol strááášne milý. Lepkavo láskavý. Dalo mi to robotu, so zakrývaným hnusom sa od neho odlepiť. Spomínam, ako sa mi ruky chveli držiac diktafón. Kládla som mu otázky k veci. On hovoril od veci. Zahováral a klamal. Koľko som mala vtedy rokov? Málo. Ale dosť na rýchle vytriezvenie. Vďaka ti, zápisník, za ten žlto-fialový psychorozbor!
Otvorím kabelku a z nej sa vykotúľa rúž. Kedy naposledy som si narúžovala pery? Úbohý jediný skrášľovací predmet dámskej taštičky, do ktorej sa zmestí pero, foťák, peňaženka, mobil, kefa na vlasy, gumičky, vizitky, vreckovky a fľaša s vodou, prežije aj ďalšie voľby. Je už celkom vylízaný. Kedy sa minul? Nechápem. Chcelo by to reštart. Ale načo? Čo tomu pomôže rúž, keď pery schnú od neuhasiteľného smädu po pravde.
Takto to u mňa chodí. V kabelke, v zápisníku, v skrini. Padajú na mňa nepotrebné veci. Čo je klam a čo pravda? Holá alebo obalená? Láskavá. Vylízaná. Lepkavá. Kto sa v tom má vyznať?
Poznáte ten vtip? Ježiš stretne plačúceho slepca. „Prečo plačeš?“ pýta sa ho. Keď mu nevidiaci muž prezradí dôvod smútenia, Ježiš nakreslí kríž a slepec zrazu vidí Ježiša. Aleluja!
Stvoriteľov syn kráča ďalej, stretne chromého. Aj ten plače. Ježiš opäť križuje vzduch, chromý si od radosti podskočí na oboch celkom zdravých chodidlách. Sláva Bohu!
Kristus putuje ďalej, až príde do horami, nížinami i riekami a potokmi lemovanej krajiny. Na lavičke sedí muž a plače nad volebnými hárkami. Jezuliatko si sadne k nemu a rozplače sa tiež.
Mnohí plačú spolu s ním. Hľadajú zrno, nachádzajú plevy. A teraz buď múdry, zápisník môj! Ja som stará, no múdra na rozpoznanie žltej od fialovej. Po tej chemo, čo mi nechtiac prúdi v žilách, sa mi otvorili oči.
Ale naši potomkovia ich majú otvorené tiež. Ešte len zažívajú rozlet a sú proti všetkému starému. V zázraky neveria. Koho teda voliť? Aby im aj nám bolo dobre? Koho? Keď aj Ježiš plače?
