Martin Urminský: Hubári
Hubári sú fanatici, ktorí sú schopní kvôli hubám behať po lesoch plných kliešťov a diviakov. Keď ich neroztrhá diviak a nenakazí kliešť, tak sa isto otrávia hubami, ktoré nezbierali. Niektorí však majú aj šťastie.
Napríklad hubár Mirek to vyhral. Huby delí na dubáky, poddubáky a „štipuáky“. Už pri zbere niektoré ochutná, aby vedel, či sú dobré. Nosí preto so sebou veľa toaleťáku a niekedy sa z lesa vytacká. Keď sa tretíkrát stratil v lese za dedinou, rozhodol sa kúpiť si buzolu. Nik nevie, ako to dopadlo. Buzolu už nikto nikdy nevidel. Asi ukazovala zlý azimut. Mal však šťastie. V lese na hubách zažil prekrásne chvíle, pretože aspoň chvíľu bol sám sebe pánom.
Hubárka Ája mala vlastného šoféra, ktorý takmer vždy našiel miesto, kde zaparkoval. Sem-tam našla aj nejakú plávku. Ba aj jeden recept poznala. Hríbiky s vajíčkom. Všetko bolo v poriadku, až kým ju jeden „dilino“ nedobehol. Povedal jej o detektore húb, a keď ho nezohnala ani v Hodoníne, tak jej jeden priniesol. Okrem kila zlata na krku mala konečne niečo, čo nikto nemá.
Len v návode nebolo napísané, že slúchadlá jej budú kaziť účes. A do lesa potom okrem zrkadla musela nosiť aj kulmu a lak na vlasy. Húb v košíku nepribudlo, tak detektor dala do skrine. K zrkadlu, kulme, laku pridala radšej naparovaciu žehličku. Čo keby ju v lese odchytila Smotánka.
No a hubár Čučpajs huby zásadne zbieral len z auta. Autá mu učarovali natoľko, že ich prezúval častejšie ako vlastné detváky. Vždy zaradil jednotku a s rukou v okne sledoval les. Ak zbadal hríb, tak poslal cicu, aby ho doniesla. Mal šťastie, že jeho kamarátky rady chodili do prírody.
A za prírodu považovali aj terasu v centre obklopenú kvetináčmi s tujami. Na druhej strane sa postupne začal podobať na rompu. Veľká hlava a chudé, atrofované svalstvo pod ňou. Keď ho jeden kamionista takmer rozpučil v bare, začal nosiť reflexnú vestu a prilbu. Istota je istota. Nakoniec sa rozhodol šetriť benzín, gumy a neriskovať. Huby kúpil v „kaufíku“ a každému hovoril, že ich nazbieral v Tatrách.