Blog Kamila Fana: Kde máte to pozitívne, pán Fano?
Nikde! Po tohtoročnej Pohode ma „osvietilo.“ Pochopil som. Ide len o peniaze. A nehovorím iba o nej, ale o všetkých obrích festivaloch, ktoré sú určené pre fanúšikov prijímania a vylučovania.
Svedčia o tom štandardne stekajúce výlučky po chodníkoch a všadeprítomný smrad predraženého slovenského „top“ piva. Atrakcie všetkého druhu za zlatý dukát.
V príhovore špeciálneho vydania časopisu Týždeň pre Pohodu, som sa dočítal, že tá tohtoročná je „smutnejšia, ale o to pravdivejšia.“
Nemyslím si, že bola smutnejšia, ani pravdivejšia, zato však oveľa smradľavejšia, drahšia a čo sa týka dramaturgie – nešťastnejšia.
Pribudlo scén (a ak nie, tak boli neprimerane rozmiestnené), ktoré sa prirodzene prehlušovali viac ako kedysi. Kto si chcel užiť napríklad oratórium Vladimíra Godára, mal „výnimočný zážitok,“ pretože sa do toho brutálne miešal techno ground a bolo to ako „krémeše s kyslou kapustou.“
Jediné riešenie, ako sa nezblázniť, bolo utiecť k vode na trenčianske lido, do večera relaxovať a obaľovať nervy.
Výkon predavačky kávy bol oveľa hodnotnejší, ako výkon známej britskej legendy menom Ian Brown, ktorí svoje umenie zabudol niekde medzi Londýnom a Trenčínom.
Scissor Sisters splnili účel perfektnou šou, lenže po pol hodine, by fistuly speváckej dvojice vytočili aj dobrého vojaka Švejka.
Letfield brbtal v nejakom africkom jazyku a nejedna “cicenka“ by neváhala pred jeho čiernym vyšportovaným telom, ktoré predčilo jeho spevácke kvality. Brilantného bubeníka a perfektnú videoprojekciu mu však mohol každý len závidieť.
Ale skôr, než ma niekto nakope, už teraz sa začínam tešiť: čímže nás to prekvapia na budúci rok????:)
