VOSR: lampiónová revolúcia s ohňostrojom

Udiala sa v roku 1917 v Cárskom Rusku. Vtedy boľševici vedení Vladimírom Iľjičom Leninom, okolo ktorého som raz ako hrdá zväzáčka kráčala a obzerala si ho zabalzamovaného v  mauzóleu, prevzali násilne vládu. Bol to ťažký boj. S mnohými obeťami. Mne však neprislúcha hodnotiť, nie som politologička. Preto vám vyrozprávam, ako som VOSR oslavovala ja a tiež moja kamarátka. Revolúcia lampiónová – tak sme volali VOSR my.

Ako maličká iskrička (pionierkou som sa stala až ako tretiačka) som nemohla nijak pochopiť, prečo oslavujeme VOSR  7. novembra, keď sa udiala 28. októbra.  Kalendár ako kalendár. Moje detstvo bolo ako neriadená strela, a tak som si ním hlavu nelámala. Dôležité bolo, mať na ten významný deň lampión. A keďže som sa vždy vyznačovala tvorivosťou, svoj prvý lampión som si vyrobila sama.  Aj rúčku – paličku z liesky som si s nožíkom odfidlikala v našej záhradke. Bol prekrásny. Namaľovala som si na neho domček, stromček, záhradku, psíka aj mačičku. Aj našu kozu Justínu. Len sviečku som nevedela upevniť. V tom mi pomohol tatičko. A tak kým moji spolužiaci mali lampíóny kúpené v papiernictve, ktoré sa kedysi nachádzalo v Piešťanoch na dnešnej Teplickej ulici oproti Auparku, ja som zabúšená kráčala k večernému námestiu pred Mestský národný výbor  z piešťanskej Kanady so svojim nádherným výtvorom. Sviečku som si vopchala do vačku, aj zápalky som tam mala. Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie.

Pred úradom už bolo plno ľudí, nás žiakov zoraďovali do „niekoľkostupov.“  Už si nepamätám, či v jednom rade boli štyria, piati, šiesti. Spomínam len , že sme mali byť roztiahnutí, aby nás bolo akože  čo najviac a museli sme kráčať v dosť veľkých rozostupoch, aby sme mali priestor  na lampióny.

Prvé zhoreli tie, čo si ich majitelia nedávali pozor a sviečku neupevnili dobre. Ďalšie v poradí  boli tie najkrajšie – čínske,  všelijako nááádherne pomaľované drakmi a orientálnymi kvetmi, lebo decká si vždy závideli – a likvidovali to, čo bolo hodné závisti. No a keďže ja som mala svoj lampíon vyrobený doma, a hoci mne sa zdal byť najkrajší, spolužiaci si to nemysleli, nik mi ho nezávidel a môj lampión s kozou Justínou, psom, mačičkou,  domčekom, stromčekom som si po slávnostnom pochode mestom niesla hrdo domov – až za štreku. Ešte aj rampy som s ním podliezala, svietil mi na cestu a cítila som sa ako naozajstná iskrička. Svietila som podobne ako ohňostroj, ktorý v ten večer rozžiaril oblohu tisícami farebných svetlíc. Bola to proste – krása!

Svoje spomienky na VOSR nám vyrozprávala aj naša čitateľka Jana Rau z Piešťan: „Vyrastala som v Žiline a na VOSR mám nádherné spomienky. Síce som absolútne v tej dobe nerozumela, že prečo Októbrová revolúcia…a je november… Pojem Juliánsky a Gregoriánsky kalendár mi moc nehovoril, skrátka Sovietsky zväz mal čosi pomotané.Mám bratov dvojičky, ktorí sú narodení 7.11. Vždy som sa tešila na ich narodeniny, lebo sme bývali v strede mesta a okrem torty, koláčikov a oslavy doma,  priamo popod okná nám išiel lampiónový sprievod. Ten ma vždy fascinoval. Nie síce ľudia a reči na tribúne, ale bola už tma, lampióny krásne svietili a na neďalekom kopci Dubeň robili vojaci ohňostroj. Ako žiaci a študenti sme sa do sprievodu museli zapájať povinne, no my sme sa zapájali ešte aj s radosťou.

Lampióny by bola kapitola sama o sebe. Každý sa snažil mať čo najkrajší. Výber v obchodoch bol na tú dobu naozaj široký. Prostredníctvom lampiónov sme si veľmi ľahko vybavovali navzájom účty a nesympatie. Stačilo trochu “ nešikovne omylom“ drgnúť a obeť mala smolu, papierová krása zhorela. Celkom najväčšia zábava sa konala po ukončení programu na tribúne. Koľko nás len vliezlo, toľkí sme sa napratali pod tribúnu. Väčšinou s účelom robiť zo zvyšných lampiónov taborák…a popri tom vznikali prvé stretnutia s cigaretkou… Zvyčajne nás učitelia objavili a pokračovanie sa konalo na druhý deň v riaditeľmi…Vždy, keď siedmy november ukazuje kalendár, viem že bratia Štrbkovci, navštívia nejeden bar….“

Časy sa menia, aj revolúcie, čo prišli neskôr v nás niečo výnimočné zanechávajú. Ľudia nezabúdajú. Len každý si niečo iné predstavuje, každý niečo iné zažil. Blíži sa výročie Nežnej. „Tú – novembrovú som ja prežila s prvým dieťatkom na materskej dovolenke a bola som naštavaná, že namiesto žehlenia plienok sa môj drahý vybral na námestie štrngať. „Neštrngaj, uvidíš, čo si vyštrngáš,“ hovoril môjmu partnerovi skúsený otec,“  zaspomínala si ďalšia čitateľka na tú „našu“ revolúciu.

Každý z nás prijíma zodpovednosť za svoje činy. A bude sa zodpovedať deťom, vnukom, pravnukom. Revolúcie boli aj budú, aj vojny boli aj budú.  Dôležité je však, aby tento svet mal ešte kus času na dobré dni. A hlavne – na veselé spomienky – také tie lampiónovo úsmevné. Sú so šťastnejším koncom ako výstrely na barikádach.

Viera Dusíková