Predkovia nechávali zbytky dušičkovej večere na stole pre zomrelých

Sviatok všetkých svätých možno považovať za určité zavŕšenie starších foriem uctievania svätých, ktoré malo svoju predlohu v antickom kulte. Uctievanie mučeníkov sa stalo súčasťou kultu svätých a blahoslavených v rímskokatolíckej aj v pravoslávnej cirkvi.

Sviatok všetkých svätých, zavedený pápežom Bonifácom IV. v roku 610, bol pôvodne stanovený na 13. mája. Presun sviatku na 1. november je doložený najskôr z Anglicka a Írska z polovice 8. storočia. Za Gregora IV. sa 1. november ako záväzný termín rozšíril aj na pevninu a udomácnil sa v mnohých krajinách. Pri ustálení tohto dátumu mohlo zohrať dôležitú úlohu i pohanské delenie roka, riadiace sa začiatkom leta a zimy.

V roku 1549 bol Sviatok všetkých svätých vyhlásený Tridentským koncilom za centrálny sviatok, ktorý mal každý kňaz sláviť vo svojej farnosti. Tento sviatok, ktorý v kresťanskej liturgii patril k zasväteným a nepohyblivým, zohral významnú vnútrocirkevnú rolu, v obyčajovej tradícii však spočiatku nemal významnejšiu odozvu. Tú získal až po zavedení sviatku Pamiatky zosnulých (ľudovo Dušičiek) 2. novembra.

Tento sviatok vznikol z podnetu opáta rádu sv. Benedikta Odilona z francúzskeho Cluny v jeho podriadenom kláštore v roku 998, odkiaľ pomerne rýchlo prenikol do všetkých západných zemí. Pri oboch sviatkoch ide tak v zásade o spomienkovú slávnosť zomrelých. Sviatok všetkých svätých je zasvätený tým, ktorí svojimi skutkami dosiahli večnú blaženosť a sú príkladom viery a vernosti Kristu, stávajú sa objektom uctievania a ostatní sa k nim obracajú s prosbou o pomoc pri hľadaní ciest vlastnej spásy. Druhý november, v cirkevnom kalendári označovaný ako nezasvätený sviatok, je sviatkom tých, ktorí môžu byť za svoje hriechy vykúpení z očistca.

Časová nadväznosť Dušičiek na Sviatok všetkých svätých viedla k vnímaniu oboch ako jedného celku, ku ktorému sa viazali obyčaje, odvodené z dávneho kultu a spájané so spomienkami na zosnulých. Základom obyčajov, konaných v prvých novembrových dňoch, bolo všeobecne rozšírené presvedčenie, že duchovia predkov sa v noci z 1. na 2. novembra navracajú k svojim blízkym. Túto chvíľu bolo potrebné využiť k očiste a spaseniu duší, pričom sa cirkevné praktiky – modlitby a omše – miesili so staršími kultovými prvkami, napr. ponechanie zbytkov dušičkovej večere na stole pre zomrelých, ktorí sa podľa ľudovej viery uspokojili hlavne s vôňou pokrmov a hodovali až v noci.

Presvedčenie o hmotnej podobe duší dokladajú niektoré povery – napríklad nikto nesmel v ten večer postaviť na okno otvorenú nádobu, aby si do nej úbohé duše omylom nesadli, nesmel sa položiť nôž ostrím navrch, aby sa neporezali a pod. V obyčajoch sa uplatňovala aj viera v ochrannú a očistnú funkciu ohňa – pri pečení chleba hádzali gazdiné do ohňa trochu múky či kúsok cesta ako dar dušičkám. Rovnakú úlohu plnili sviečka – plameň a svetlo sviece bolo podľa kresťanského učenia považované za symbol života. V zhode s touto symbolikou boli na Dušičky zapaľované sviečky na pamiatku a ochranu zomrelých.

K charakteristickým obyčajom dušičkových dní patrilo zhotovovanie, konzumácia a rozdávanie jedál, predovšetkým chleba a rôznych druhov pečiva, ľudovo nazývaného dušičky. Vplyvom kresťanstva sa rozdávanie pečiva rozšírilo ako akt milosrdenstva k núdznym, ako prejav úcty k zomrelým. Na našom území malo podobu bochníkov, žemlí alebo skrížených tyčiniek – kosti svätých, božie kosti. V niektorých obciach či mestách bolo zvykom obdarovať pečivom či iným jedlom žobrákov, siroty a núdznych.

Ľudové zvyky, nesúce stopy starších poverových či náboženských predstáv, sa z ľudovej tradície začínajú vytrácať na prelome 19. a 20. storočia. V niektorých rodinách sa však dodnes udržiavajú úkony a zvyky, ktoré symbolickým spôsobom uctievajú pamiatku zosnulých a posilňujú generačné povedomie, napr. pri štedrovečernej večeri (modlitba, ponechanie taniera…).

V 20. storočí je spomínanie na zomrelých spojené predovšetkým s návštevou cintorínov a úpravou hrobov. Ich výzdoba bývala najmä na vidieku okolo prelomu storočia veľmi jednoduchá – hroby sa vyčistili a obložili zelenou čečinou. Kvetmi sa vysádzali len zriedka, a ak áno, tak len takým, ktoré nepotrebovalo starostlivosť. Zdobenie hrobov kvetmi a vencami (spočiatku podomácky vyrábanými) sa na vidieku rozšírilo v období prvej republiky, v odľahlejších častiach až po druhej svetovej vojne. Návštevy cintorínov boli a aj sú spoločenskou príležitosťou k stretnutiam širšieho príbuzenstva.

V posledných desaťročiach sa v úprave a výzdobe hrobov, často veľmi nákladnej, stále viac uplatňujú reprezentatívne a prestížne prvky. Cintoríny sa navštevujú aj pri príležitostiach menín a narodenín zomrelého a k ich hromadnej výzdobe dochádza i v čase Vianoc a Veľkej noci. Najväčšie návštevy sa však stále kumulujú v prvých novembrových dňoch, mnohí jazdia k hrobom do svojich domovských obcí, často aj za hranice. Pocit domova sa u týchto ľudí vytvoril vtedy, keď na miestnom cintoríne pochovali niekoho z rodiny.

V porovnaní s minulosťou sa zdá, že naši predkovia boli schopní intenzívnejšie vnímať a prežívať čas vzťahujúci sa k večnosti, venovaný symbolickej komunikácii s mŕtvymi. V súčasnosti sú sviatky zomrelých len príležitosťou k formálnemu potvrdeniu lojality s tým, čo je potrebné urobiť „aby sa nepovedalo“, čo vedie k posilneniu súčasného konzumného vzťahu k ich prežívaniu. Napriek tomu môžeme konštatovať, že i v dnešnej dobe sú svedectvom pretrvávania viery v posmrtný život a sú pripomenutím hodnôt ako zodpovednosť, úcta a láska k rodine a k blízkym.

Jarmila Hluchová, etnografička