O duši, čo ešte nechcela ísť

Tráva je zelenšia ako tá, po ktorej ste putovali počas všetkých ľudských dní. A to ste ju nemuseli ani fajčiť. Pramienky potokov sú čoraz žiarivejšie. Mocnie pocit, že čľupnutím do nich sa očistíte od dejov, čo vás kvária, bolia, trápia, sužujú.

Muž, čo vás sprevádza, je ten, ktorého prítomnosť ste postrádali. Nádherná, éterická bytosť vám nepodá ruku, ani si vás neprivinie, ani nijako inak sa nedotkne rozochveného tela. Aj tak sa cítite ako v raji. Kráča popri vás a dáva pocit istoty zmiešanej s eufóriou. Dal by sa zahrať na lutne a približoval sa chóru anjelov.

A potom sa prebudíte na onkológii.

Je hlboká noc. Viac ako dva roky sa vám sníva ten istý sen. Diabol s prenikavo krvavými zrenicami a bielkami, ktoré zanikajú v tej šialenej absurdnej strašnosti, sa skláňa nad vašou tvárou. Cítite ohnivý dych, jeho ostrý jazyk sa prediera cez zaseknuté zuby až za koreň vášho jazyka. Zamierate od hrôzy. Nie ste schopná vydať ston. Mokrá ako myš. Anjelikovská košieľka, ktorú vám navliekli ošetrovateľky na Klenovej, sa dá žmýkať. Zapácha po krvi, moči a ostatných telesných tekutinách.

Dostali ste sa až na koniec bytia. V samote, v izbe pre umierajúcich, kam vás odviezli potom, čo sa vám nepodarilo utajiť masívne krvácanie z konečníka i žalúdka, prosíte susedu odvedľa, aby vám pomohla a nenechala vás trpieť. Ona ešte vládze. Stačí, ak priloží vankúš. Veď aj tak zomierate. Neborká, vystrašená „prsnikárka“ upaľuje z paliatívnej izby.

Ostávate sama. Bez možnosti vyskočiť z okna. Zrazu len tak padá stojan s infúznymi fľašami a vy zalamujete hadičku. Zľakli ste sa náhleho príchodu smrti. Zúfalstvo, strach, bezmocnosť. Len to cítite. Takto – zahnaná až nad priepasť – zatúžite po živote.

Začínate vyjednávať. Prosíte o život.

Spomeniete si, ako vás sprevádzal rozžiarenou krajinou. Prekračoval potoky. V jeho prítomnosti ste cítili zmysel bytia. Už ste tu dávno nemali byť. Ale ste. V radosti, v láske, vďake za život vo všetkých podobách.