T. Sedláček: Veľké svaly sú na Spartan Race zbytočné, je to o behaní

► Ako ste sa o Spartan Race dozvedeli a čo vás motivovalo vyskúšať si tieto preteky?
– Po škole som začal pracovať v kancelárii a pohyb som nemal prakticky žiadny. Priateľka potom začala chodiť do fitka, pridal som sa k nej a začal som aj behávať. Predtým som športoval len amatérsky, sem-tam som hral hokejbal alebo florbal. O Spartan Race som sa dozvedel od kamaráta na Facebooku. Celkom ma to zaujalo a chcel som si to vyskúšať, preto som sa na preteky začal dôkladnejšie pripravovať. Motivovali ma aj výsledky ďalších chalanov z Piešťan a Vrbového, ktorí sa minulý rok umiestnili veľmi dobre.
► Je Spartan Race ojedinelým podujatím svojho druhu na Slovensku?
– Sú aj podobné nekomerčné preteky, ako napríklad Tvrďák. Fungujú na tej istej báze, a dokonca mi kamaráti hovorili, že boli ešte ťažšie ako Spartan Race na Kamzíku. Neviem, či však boli náročnejšie ako v obci Valča, hovorí sa, že to boli zatiaľ najťažšie preteky.
► Tento rok ste sa zúčastnili dvoch pretekov. Môžete ich porovnať?
– Môj prvý Spartan Race bol šprint na päť kilometrov na bratislavskom Kamzíku. Výsledok nebol bohvieaký. Bola to kratšia trať a každá strata sa prejavila. Teraz s odstupom času môžem povedať, že to nebolo až také náročné a trať príliš zložitá nebola. Vo Valčianskej doline sa súťažilo na 13-kilometrovej trati. Išiel som do toho s tým, že prvé preteky nenaplnili moje očakávania, no druhé už stáli za to.
► Čím bola trať vo Valči náročnejšia?
– Už len tým, že obsahovala 23 rôznych prekážok. Trvalo mi to skoro tri hodiny. Boli tam samé stúpania a klesania, celkom nás popreháňali. Ku koncu už boli úseky, keď sme len kráčali, miestami sme šli štvornožky. Stretal som aj borcov, ktorí boli opretí o strom alebo ležali na zemi od únavy. Bola to veľká záťaž, najmä na nohy.
► Hovoríte, že na trati bolo 23 prekážok. Čo si máme predstaviť?
– Na začiatku sme prebehli cez potok, nasledovalo preskakovanie stohov slamy, rúčkovanie na preliezačkách, vyťahovanie mechu na kladke, lezecká stena, ktorú bolo treba prerúčkovať, lezenie po sieti, šplh na lane, hod oštepom do slamenej figuríny, nosenie vreca piesku, ťahanie železného pluhu, plazenie sa pod ostnatým drôtom a nakoniec bol preskok cez plamene.
► To znie celkom náročne. V akom stave ste prišli do cieľa?
– Dobehol som, našťastie, nezranený, mal som len nejaké malé škrabance a odreniny. Akurát som bol celý od blata, pretože bolo viacero prekážok, kde sme sa museli brodiť cez blato alebo vodu.
► Ktorá z prekážok vám robila najväčší problém?
– Hod oštepom. Túto disciplínu som nespravil ani raz, no chýbalo mi vždy len pár centimetrov. Ak sa niekomu nepodarí prekonať prekážku, musí spraviť 30 angličákov (kľuk a drep s výskokom – pozn. red.).
► Mali ste počas pretekov aj slabšiu chvíľku?
– Myslím si, že nie. Bolo niekoľko občerstvovacích staníc s vodou a iontovými nápojmi. Dá sa to prežiť bez toho, aby si pretekár musel niečo niesť so sebou. Viem, že si niektorí nosili vodu, energetické gély a podobne, ale to záleží na každom.
► O Sparťanoch je známe, že to boli svalnatí, oceľoví chlapi. Pripravovali ste sa na preteky nejako špeciálne?
– Netreba byť nejako zvlášť svalnatý. Čo som videl, tak niektorí veľkí chlapi mali celkom problémy. Tam estetické svaly veľmi nepomôžu. Je to hlavne o vytrvalosti a behaní. Dvaja najlepší pretekári sú bývalí športovci. Peter Žiška je bývalý bežec na lyžiach a Marián Davidík je medailista z majstrovstiev Európy v orientačnom behu.

  
► Pretekanie vyžaduje určitú taktiku, nemýlim sa?
– Každý, kto chce bežať na čo najlepší výsledok, musí štartovať v elitnej vlne 250 pretekárov a musí sa tlačiť dopredu. Ja som sa najskôr zaradil na koniec, no hneď na prvej prekážke som dlho čakal. Kým som sa potom prebil dopredu, stálo ma to nejaké minúty.
► Spartan Race je prekážkový beh a niekedy sú prekážkou aj samotní pretekári. Panovala medzi vami vzájomná nevraživosť alebo boli niektorí ochotní si navzájom pomôcť?
– Na Kamzíku som sa necítil príjemne. Každý sa tam hrnul nezmyselne dopredu a nejakú extra pomoc som medzi pretekármi nevidel. Vo Valči to bolo oveľa lepšie. Nebol problém, aby som niekomu nezavadzal a uhol sa mu, mňa púšťali takisto. Dalo sa pomôcť si navzájom, keď mal niekto vodu a videl, že je druhý smädný, ochotne mu ju požičal. Počas trate stretneš niekoho, kto ide tvojím tempom a vzájomne si pomôžete. S niektorými chalanmi sme počas behu aj pokecali a zasrandovali. Myslím si, že ani v elitnej skupine to nie je veľmi zákerné, viem, že aj tí najlepší sú v pohode.
► Dá sa štartovať v tímoch i ako jednotlivec. Čo bol váš prípad?
– Zatiaľ som vždy šiel ako jednotlivec. Niekedy je dobré ísť s niekým, pretože si môžete pomáhať. Treba však mať za partnera niekoho výkonnostne vyrovnaného. Viem, že jedna súťažiaca mala za partnerov neznámych bežcov, no po polovici trate sa od nich odtrhla, pretože ju brzdili a nebavilo ju to s nimi. Má to svoje výhody aj nevýhody.
► Pretekov sa zúčastňuje aj nežnejšie pohlavie, no nie každá žena sa na také niečo odhodlá. Ako zvládali ony ťažké prekážky?
– Chalani sú väčšie padavky ako baby. My sme niekedy kričali od bolesti a baby boli ticho a valili ďalej. Samozrejme, niekedy sme im aj pomohli, keď to bolo pre nich ťažké, ale aj tak klobúk dole pred nimi.

Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 33, ktoré je v predaji od 12. augusta.