Deň s preletmi stíhačiek, parašutistami, útokmi, hasičskou penou aj guľometmi

Nechýbali slávnostné príhovory i súťaž pre deti, ktoré mali čo najrýchlejšie priskočiť na pódium. Odmenu víťazom odovzdával sám náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky – generál Daniel Zmeko.

Deň ozbrojených zložiek a záchranných systémov s deťmi vošiel do trinásteho ročníka veľkolepo. Od stánku k stánku, kde svoje umenie prezentovali muži vo vojenských, policajných, hasičských či iných zásahových oblekoch, sa tmolilo množstvo detí. Chlapci si skúšali poťažkať revolver i pušku, namieriť na terč, do vzduchu, dievčatá si obliekali parádne slávnostné rovnošaty.

Deti si nechali zamaskovať tvár farbami, liezli po schodíkoch do lietadiel, udierali kladivom do nedobytných dverí, mávali slovenskými vlajočkami, keď sa nad nimi vznášali parašutisti, ktorí zoskakovali z neba rovno na nohy len kúsok od davu, čo ich sledoval. Spolu s rodičmi pozorovali letku Bielych albatrosov, sledovali 3D filmy a historické exponáty vojenského múzea, pozreli si výstavy o legionároch prvej svetovej vojny i Slovákoch, ktorí bojovali v zákopoch ako partizáni v Bielorusku.

Na dni ozbrojených zložiek sa deti dozvedeli, aké číslo môžu vytočiť, ak sú týrané či zneužívané. A tiež aké práva majú vo svete dospelých. „Niekedy mám pocit, že skôr ja a môj muž poslúchame naše deti. Skúste im tu nekúpiť živánsku a džúsik,“ žartovala mladá mamička.

V jednom zo zaparkovaných áut bolo možné navštíviť kontrolné chemické laboratórium a o pár metrov ďalej popočúvať, čo všetko môže získať mladý muž či žena, ak by sa prihlásil za vojaka. Husto bolo aj v priestoroch vyhradených pre prezentáciu palných zbraní a munície. Chlapci zasa napodobňovali vojakov, ktorí počúvali anglické veliace povely pri pochodovaní.

Dych bral vzdušný súboj leteckého útoku a obrany, keď na dve lietadlá zo zeme strieľali vojaci, splývajúci s trávnikom, z pušiek či z guľometného hniezda. Hrôzu a zároveň rešpekt budili colníci, väzenská a justičná stráž, keď rýchle, nemilosrdne a bez dlhých okolkov zlikvidovali v modelových situáciách páchateľov trestnej činnosti spojenej najmä s vyhľadávaním drog. Všetky ukážky aj zoskoky a najmä výkony služobných psov, čo poslúchali na povel, obecenstvo odmeňovalo burácajúcim potleskom.

Mnohé deti ešte nikdy nevideli zásah hasičov, ktorí len pár metrov od nich hasili simulovaný požiar, dym štípal a plamene sa behom chvíle strojnásobili. Po pene, ktorú hasiči liali z obrovského lievika, sa potom deťúrence preháňali a skákali. Bolo zaujímavé pozorovať vojenský výcvik, pochodovanie i streľby. Tie zo vzduchovky si mohli štoplíci vyskúšať. Nielen kynológovia ukázali, ako ich štvornohí kamaráti poslúchajú povely, do Piešťan prišli aj bratislavskí hipológovia, takže bolo možné obdivovať ich prácu s koňmi.

Po celý deň do výstavných priestorov vojenského múzea prúdili davy. Obdivovali exponáty vojenskej techniky, výstroje a výzbroje československej armády i letectva. Starkí, už o paličkách, si zaspomínali v hangári, kde boli tanky, na svoje „zlaté vojenské časy“.

„Hovorilo sa – vojna není kojná. Dnešným chlapcom ale chýba. Z mnohých ani v tridsiatke nie sú chlapi. Aj ja mám vnukov a vidím, ako reagujú na mnohé zložité životné situácie. Nevedia sa s nimi popasovať, vysporiadať, zaujať stanovisko, prijať zodpovednosť za svoje skutky a vedieť aj povedať – áno, zmýlil som sa, prepáčte. Keď vstúpim do ich izby, okolo postele majú strašný neporiadok, v skrinkách bordel, len trieskajú do klávesníc počítačov a notebookov a bojujú, ale iba virtuálne. Chvalabohu, máme mier, ale vojakov, ktorí by nám ho ubránili a udržali, treba stále. Každá krajina by mala mať svoju armádu riadne vyzbrojenú a vo veľkom počte vojakov, veď zomlieť sa môže čokoľvek,“ povedal nám bývalý tankista, opierajúci sa o francúzsku barlu.

Svoje skúsenosti s ošetrovaním si vyskúšali aj členky Slovenského Červeného kríža. „Najskôr si jeden chlapec spôsobil popáleniny, keď zodvihol ešte horúcu, čerstvo vystrelenú nábojnicu. Potom sme zasahovali pri kriesení muža, ktorý dostal epileptický záchvat. Tu výdatne pomohla aj profesionálna zdravotná sestra, ktorá tu bola ako diváčka. Pretože muž bol v ohrození života, s tachykardiou, okamžite sme k nemu zavolali profesionálnych záchranárov. A aby sme ešte nemali málo, jedna žena si spôsobila reznú ranu, keď narazila nosom do odstaveného exponátu lietadla. Podľa lekára zo záchranky nebolo treba nos zašívať, stačilo ranu len prelepiť leukoplastom,“ uviedla Jarmila Fanová, predsedníčka Slovenského Červeného kríža v Piešťanoch.

Po celý čas stála na pódiu a moderovala, predstavovala všetko dianie Barbora Piovarčiová, ozvučenie mal na starosti Michal Urban a o pohodu i žalúdky všetkých „účinkujúcich“ sa starali piešťanskí mestskí policajti a úradníčky z radnice. Vynikajúci guláš varili Majerníkovci. Nechýbali štrúdle, zabíjačka či buchty. V stánkoch s nealkom, kofolou, pivom, aj tým piešťanským, či kávou a jedlom bolo stále čo a komu ponúkať.

Viera Dusíková