Liezli mu na nervy?
Pri čítaní denných správ sa niekedy dokážem poriadne nahnevať. A nie iba pri snahe chápať aktivitu, nečinnosť, rozhodnutia a ignoráciu politikov, ale aj pri sledovaní absurdných skutkov bežných obyvateľov.
Naposledy mi takto stúpol tlak v nedeľu, keď som zistila, že v breznianskom útulku ktosi úmyselne pootváral všetky koterce a len vďaka náhodnej kontrole pracovníkov sa psy navzájom nepozabíjali.
Premýšľala som nad tým, čo za človeka čosi také vykoná. Možno niekto, komu prekáža sústavný štekot psov. Ale čo dosiahne takýmto skutkom? Že sa psy skántria? Tým sa problém vyrieši? A možno chcel dotyčný pridať robotu tým, ktorí tejto záslužnej práci venujú extrémne množstvo svojho voľného času a v prípade napríklad veterinárov aj veľa prostriedkov. Asi nepremýšľal nad tým, že si tam nikto netvorí vlastnú zbierku psov z rozmaru, ale, naopak, snaží sa dať do poriadku to, čo iní pokazili, keď chlpáčov nechali nerozumne rozmnožiť, prípadne ich necitlivo vyhodili na ulicu a nechali napospas osudu.
Tu sa dostávame k bodu číslo dva v mojich myšlienkových pochodoch. Čo za človeka dokáže vyhodiť psa na ulicu? Len tak ho opustiť, v horšom prípade ešte kdesi priviazať o strom a jednoducho sa ho takto zbaviť…
Akokoľvek sa snažím pochopiť toto konanie, nejde mi to do hlavy. Môj drahý Pán Pes bude budúci týždeň oslavovať už 16. narodeniny. S čistým svedomím vyhlasujem, že niekedy je starostlivosť oňho týraním majiteľa, ale aj tak si neviem predstaviť, že by tu s nami nebol. Veď je to člen rodiny.
Úprimne obdivujem každého, kto sa o opustené zvieratká stará. Je mi jasné, že je to náročná a v mnohých ohľadoch nedocenená práca, i keď odmenou je aj láska obalená v chlpoch. No z tej sa človek nenaje. Myslím si, že nielen deti, ale aj dospelí by raz za čas mali navštíviť napríklad piešťanský útulok a vidieť, ako sa tamojší ľudia starajú o desiatky opustených zvierat trebárs v 30-stupňových horúčavách. Možno by si rozmysleli podporovanie množiarní, prípadne kúpu „nevhodných živých darov“ a minimálne na mentálnej úrovni by namiesto toho začali podporovať ľudí, vďaka ktorým nemáme plné ulice zúbožených zvierat.
Je mi jasné, že celodenný štekot asi nie je to, čo si človek doma praje. No možno aj dotyčný je sused, ktorý niekomu lezie na nervy. Však jeden často vŕta, iný pol dňa vysáva, ďalší dupe po schodoch, iný z okna komanduje, ktosi robí párty a niekto má deti. Ani jeden z nás nie je dokonalý, preto robiť také absurdné činy ako neznámy v Brezne je z môjho pohľadu odsúdeniahodné.
Alexandra Mathiasová
