U susedov bolo na parádu
Prežila som naozaj nádherný víkend vďaka piešťanskej partii cyklistov, a hoci sme toho veľa v tej horúčave nenabehali, zistili sme, že Znojmo nie sú naše zlaté Piešťany a kopcov tam majú viac ako Piešťanci unesú.
Preto sme posledný deň uvítali nápad prejsť si kráľovské mesto vláčikom rovno od vinotéky pri kláštore. Vláčik funel do kopcov, prechádzal historickým centrom aj záhradami, išli sme okolo terás a všade nám ľudia mávali. Mávala aj babička s motykou, čo okopávala záhradu. Na terase sedeli mladí s deťmi – mávali. Okolo vláčika, čo sa šuchtal úzkou cestičkou, prebehol bežec, zamával nám. Mávali nám ľudia z vinohradu, starenky i starčekovia z okien, deti s rodičmi v parčíku a ešte aj mačky, čo sa vyhrievali na slnku, švihli priateľsky chvostíkom. Mali sme v Znojme a jeho okolí pocit, že všetci nás tu milujú a zdravia.
Na kúpalisku bola voda čistá, atrakcie plné detí, tráva hustá a zelená ako v raji. Aj na ubytovanie sme mali šťastie. Hoci skromné, bolo čisté, za príjemnú cenu a tiché. Jediný hluk, ktorý tam bol, sme narobili my, keď sme si po večeroch rozprávali pri poháriku Pálavy dojmy z prežitého dňa.
Ceny v kraji vína sú ľudské, ľudia priateľskí, služby na parádu. Len všade to bolo do kopca. Čudovali sme sa, keď sme zistili, že Znojmo má školskú jedáleň v tom najvyššom kopci mesta hneď pri múzeu a hrade a najstaršej rotunde. Chodia sa tam najesť najmenší školáci a škôlkari. Takýmto spôsobom si Moravania udržujú v kondícii svoju mládež. Lebo vyšliapať za obedom do takých výšin, hlad by ma asi prešiel. Ale zaplatiť za jeden obed 2,30 českej koruny je asi pre rodičov celkom príjemné, a keďže deti sú hladné, ani kopec ich nezastaví.
Ľúto nám bolo, že hoci sme stihli aj pobyt na Vranovskej priehrade s výletnou plavbou, cyklotúru popri moravských pivničkách, návštevu múzea motorizmu, kde sme len oči otvárali, čo všetko tu majiteľ nazbieral z českej a česko-slovenskej produkcie od kočiarikov po lokomotívy, nestihli sme prehliadku hradu či návštevu mestských znojemských kúpeľov, nenakukli do pivovaru alebo nezažili návštevu pivničiek vínobusom. Majú tam staré vojenské bunkre, ostnaté drôty – ako symboly ťažko vybojovanej slobody, ale i vinohrady, kopec krásnych domčekov s kvetmi na okeniciach a v predzáhradkách, na strome vodníka, v rieke Dyji veslárov, na „cyklostezkách“ domácich aj zahraničných cyklistov a vodiči nám, ženám v najlepšom veku a kondícii, zastavovali na každom priechode.
Bolo mi cťou odmávať všetkým doširoka usmiatym babičkám, deťom a ich rodičom, všetkým, ktorých sme tam stretli. Všetci nám rozumeli, a tak sme sa cítili ako doma.
Viera Dusíková
