Najlepšie miesto na život?
Máj a jún. Dva mesiace v roku, keď sa v Piešťanoch stále niečo deje. Tento rok sme začali festivalom letectva, pokračovali slávnostným odhalením sochy Ľudovíta Wintera, tradičnými remeslami, uplynulý víkend CityFestom, nasledovať bude otvorenie letnej kúpeľnej sezóny, 64. music festival aj Zlaté stuhy. Pomedzi to sme si koncertmi uctili matky, už tento víkend sa najmenší zabavia počas osláv Medzinárodného dňa detí, o týždeň sa prejdú rozprávkovým parkom. Do konca júna sú v pláne ešte nejaké tie dychovky, ľudovky, koncerty detí, parády – winterovská aj bezbariérová. Svoj program si iste nájdu i milovníci športu.
Ak by chcel práve v tomto období niekto šomrať, že v Piešťanoch sa nič nedeje, neprejde to. Toľko aktivít pre široké spektrum ľudí naozaj neorganizujú všade. Možno na tom Egovom výroku z piatkového koncertu na CityFeste, že „Piešťany sú najlepšie miesto na život“, naozaj niečo bude.
A pozoruhodné je tento rok i počasie, ktoré – klop-klop-klop – nejakým zázrakom počas aktivít vždy vyjde a do ulíc tak môžu spokojne vyjsť stovky či tisíce ľudí.
Keď som minulý týždeň komunikovala s človekom zo zeme vzdialenej asi deväťtisíc kilometrov od našej, povedal mi, že v tamojšej krajine a meste, kde býva, som vítaná. Logicky prišla reč aj na Slovensko a potom, čo Google na druhom konci zemegule „vyhodil“ obrázky našej domoviny, odpoveď bola, že ten človek by rád naše Slovensko navštívil. A mne preblyslo hlavou – patrilo by sa odpísať, že je u nás taktiež vítaný. Ale je? Nebudem klamať? Nechcem klamať. Úprimne, hneď som si spomenula na nebohého Henryho a smiešny trest za skutok, ktorý ho stál život. Tak som odpoveď alibisticky zaobalila do vety: „Dúfam, že raz budeš mať možnosť to tu spoznať.“
V podstate doteraz uvažujem, ako to vlastne s nami je. Pesimisticky si predstavujem všetky ponosy ľudí na inokrajcov, ktorí sa vozia po pešej zóne na bicykli, pritom domáci im neprekážajú. Predstavujem si aj tie hlúpe komentáre typu „zatmelo sa“ alebo „koľko ich tu zas je“.
Úprimne dúfam, že aj napriek tomu, čo sa vlani stalo, je v poriadku povedať cudzincovi, že do našej krajiny môže bezpečne prísť. Už sa treba len naučiť nezazerať škaredo na tých, ktorí sa čímsi odlišujú od majority.
Prajem si, aby napríklad otvorenie letnej sezóny, prehliadku historických vozidiel a v budúcnosti tradičné remeslá mohlo vidieť čo najviac ľudí zo všetkých kútov Zeme. S tým pekným, čo máme, sa predsa treba podeliť. Skúsme tú povestnú pohostinnosť dokázať skutkami a dajme turistom pocítiť, že aj oni sú u nás vítaní.
Alexandra Mathiasová