V Šterusoch a Kočíne stavali máj forgami, v Lančári si pomohli rebríkmi
Traktor Zetor 7011 pretínal vzduch, čo visel nad obcami Šterusy, Lančár aj Kočín. Oblaky sa rozostúpili ako na povel a chlapi, ktorí vyčkávali folkloristov z Podhoranky, vezúcich sa na vlečke s portrétmi Lenina, Stalina či Gottwalda, sa zomkli bližšie k sebe. Máje už mali prichystané. Na tráve ležali v Lančári rebríky, v Kočíne a v Šterusoch zasa forgy.
Babičky sediac na priedomí zaostrovali zraky, v Lančári sa práve vrátili z omše. Deti pobehovali, mávali mávadlami, ich rodičia vyťahovali mobily a fotili tú veľkú parádu. Stavanie májov v troch podhorských obciach piešťanského regiónu sa v utorok 30. apríla nieslo v znamení spevu, tanca, veselosti, tradícií a hlavne prvomájového sprievodu v retro oblečení.
Boli tu milicionári, žandári, ženy s hrabľami i s „priezlami“ v sieťovke. Chlapi v „debilkách“ i v montérkach, na babette aj motorke, tajní, pionieri s červenými šatkami na krku i detičky v štrikovaných čiapočkách, úpletových svetríkoch a šponovkách. Vozili kočiarik a v ňom plno bucľatých bábik. V embéčke sa viezli dospeláci i detičky, povychádzalo z nej hádam aj deväť pasažierov. Tak ako voľakedy. Na kolenách dospelákov sedeli deti. Na vlečke traktora hlásali plagáty z čias budovania socializmu heslá písané po česky. Našinci, najmä tí postarší, im rozumeli a mladí sa nad nimi radšej ani nezamýšľali.
Na plagátoch stálo: „Naší vesnici americký agent neprojede!“ alebo „Republice práci, sílu, klid. Lidu štěstí, blahobyt. Celý národ s komunisty.“ Nechýbal muž – robotník s kladivom a žena s kosákom v ruke. Obaja sa upriamene dívali z plagátu do hlbín svetlej budúcnosti socialistického Československa.
Asi v takom štýle prebehlo pozitívnou energiou nabité prvomájové dedinské divadlo, aké píše len sám život. „Načo si dávaš rukavice?“ pýtal sa v Lančári jeden z chlapov, ktorý sa práve chystal stavať máj rebríkmi. „Aby som ten máj nezašpinil,“ odpovedal jeho kolega. Na otázku, aký je dlhý, odpovedal istý chlap: „Má 19,5 metra a to sme z neho päť metrov museli odrezať, lebo by dočiahol z horného až na dolný koniec,“ žartoval obyvateľ Lančára.
A potom sa prekárali Kočínčania s Lančárčanmi, kto ho má vyšší. „My sme z neho spílili viac metrov ako vy. To áno, ale my sme ho spílili od polovice,“ zneli žartíky chlapov potúžených slivovičkou či borovičkou. Všetky tri obce mali máj krásny, vysokánsky. Ako uviedol starosta Kočína-Lančára Štefan Lányi i starosta Šterús Štefan Madunický, ihličnany pochádzali z urbárov ich obcí.
Z pohľadu nezainteresovaného diváka najrýchlejšie a najobratnejšie sa so stavaním mája vysporiadali chlapi zo Šterús. Mali ho ukotvený a zabezpečený raz-dva, pričom Podhoranka im nôtila: „Prečo si neprišiel, keď som ťa čakala…“ Možno to bolo aj preto, že prvý máj v Šterusoch bol o máličko nižší ako ten v Lančári či v Kočíne. Alebo že skúsení chlapíci to s forgami naozaj vedia. Obratnosť, fortieľ a odvahu nebolo možné uprieť ani rebríkovým Lančárčanom či forgovým Kočínčanom. Najviac sa so stavaním mája vytrápili mládenci a muži v Kočíne, pretože ich smrek bol nielen veľmi vysoký, ale aj kmeň mal širší priemer. Čerstvé drevo bolo priťažké. Napokon to zvládli a radosť bola preveliká! Tam – aj tam – aj tam.
Pila sa pálenka i pivo, v Lančári varili guláš, v Kočíne držkovú aj ostrokyslú polievku. Kto neochutnal, môže banovať. Aj my sme boli a koštovali a zažili, čo sa zažiť dá len v dedinkách, kde ľudia majú srdcia čisté a hlavy múdre. Ruky zručné, nohy obratné, krok pevný. Duše rýdze – slovenské.
Viera Dusíková
