Ján Lašák: V kúpeľoch máme základňu, vyrážame na hokejové zápasy

Užívate si to v Piešťanoch?

Náš program je náročný, pozostáva z množstva tréningov. Vždy v stredu a vo štvrtok odchádzame na zápasy a do Piešťan sa vrátime až v utorok. Tu strávime dve noci. Takže čas na procedúry a kúpele nemáme, ale dnes som výnimočne stihol bahnisko aj zrkadlisko. Obe procedúry som si naozaj užil.

Je známe, že šport, najmä ten vrcholový, si vyžaduje tvrdú disciplínu. Človeka pohltí asi od rána do večera. Ako asi vyzerá ten váš športový deň?

Ja trénujem brankárov, takže toho nemám až tak veľa ako moji kolegovia, ktorí robia rozbory oslaboviek, presiloviek, systémov, pozerajú videá, trávia celé hodiny sledovaním situácií a ich vyhodnocovaním. Sledujú, kde sme spravili chybu, kde sa môžeme vylepšiť a v akých momentoch. Takže áno, chalani idú od rána do večera. A keď prídu majstrovstvá sveta, tak prvé rozbory sa týkajú brankárov, zisťuje sa, kde majú slabiny, silné stránky a riešia celý komplex rozličných problémov a situácií.

Minulý rok ste v rámci Trnavského kraja venovali niekoľko brankárskych výstrojov nádejam hokejového športu. Zostali niektoré aj v Piešťanoch?

Jednou z mojich aktivít je v rámci trénerskej činnosti pomoc hokejovým klubom a niektorým rodinám, ktoré nemajú prostriedky na zakúpenie finančne náročného brankárskeho výstroja. S piešťanským klubom veľmi dobre spolupracujem, máte tu dvoch veľmi dobrých trénerov brankárov.Klubu som venoval tri sety brankárskeho výstroja.

Skúsme sa vrátiť nazad do kúpeľov. Sedíme v kaviarni hotela Thermia Palace, a aj keď naozaj nemáte veľa času, opíšte, čo ste tu dnes zažili?

Mal som možnosť využiť bahenný kúpeľ a zrkadlisko. Oddýchol som si a načerpal sily. Bolo to veľmi príjemné. Rozprával som sa tu s pánom, ktorý pomáha liečiť ľudí, a ten mi odporučil nájsť si čas a prísť do kúpeľov aspoň na týždeň, dva. Vraj mi to veľmi prospeje a pomôže. Niekedy v zime by som sa sem rád opäť vrátil.

Koľko času by ste venovali kúpeľnému liečeniu a relaxu? Týždeň, dva, tri?

Viem si predstaviť, že by som tu strávil týždeň. Všetky náležitosti by som si predtým musel vopred popripravovať a potom zasa dobehnúť zameškané. Viac času ako týždeň na relaxovanie nemám. Dva týždne vôbec nie. A je tiež otázne, či by som tu vydržal, lebo my športovci sme hyperaktívni ľudia. Neviem si predstaviť, že by som sa mal niekde zdržiavať na jednom mieste dva týždne a oddychovať. To asi nedokážem.

Ale ak by ste striedali činnosti a išli sa napríklad pobicyklovať alebo na výlety do okolia na lodi či kajaku, možno by ste to tu aj vydržali…

Lenže mňa láka viac zimný pobyt a vtedy asi bicyklovanie či plavba po Váhu nepripadá do úvahy.

Boli ste už ako dieťa hyperaktívny?

Áno, ako každý športovec som sa od malého chlapca stále hýbal, športoval. Pochádzam z generácie detí, ktoré vyrastali na dvore, takže sme boli stále v jednom kole vonku a behali za loptou či s hokejkou v ruke korčuľovali za pukom.

Viete aj lyžovať? Zrejme áno, veď ste zo Zvolena…

Lyžovať viem, v podstate všetci hokejisti jazdia na lyžiach, je to príbuzný šport.

Kde sa cítite najviac doma?

Jednoznačne vo Zvolene. Tam, kde som sa narodil a tam, kde žijem.

Čo ste mali počas svojej hokejovej kariéry najviac rozbité, zlomené? Nos? Zuby?

To je na dlhú debatu. V zlom stave mám koleno aj rameno. Mám poškodený štvrtý stavec na chrbtici, ten sa mi vydral. Niekedy mi tŕpnu dva prsty na ruke, mal som potrhané šľachy v členku.

Ale dali ste sa dokopy a vyzeráte zdravo…

To sa len zdá. Mali by ste ma vidieť ráno, keď vstávam. Keď prídeme do trénerskej kabíny, len sa smejeme cez slzy. To preto, že bývalý reprezentant Slovenska, útočník Andrej Podkonický, má vymenené jedno bedro, teraz druhé, Mišo Handzuš, víťaz Stanleyho pohára, majster sveta z Göteborgu a držiteľ troch medailí zo svetových šampionátov, má veľké problémy so zápästím a najlepšieho strelca v histórii slovenskej reprezentácie Mira Šatana čaká ďalšia operácia kolena. Sme rozhasení všetci.

Zabudnime trošku na bolesť, skúsme si ešte porozprávať niečo o danostiach brankára. Hovorí sa, že dobrý gólman by mali byť nielen pohotový a vychytať všetky strely, ale i zozadu riadiť svoj tím. Je to pravda?

Áno, brankár má aj riadiť. Ale to z jediného dôvodu. On má všetko pred sebou a má čas sledovať a vyhodnotiť situáciu. Má oveľa viac času ako obranca, na ktorého ide stokilový útočník v plnej rýchlosti. Brankár vie vyhodnotiť situáciu a byť nápomocný „kvázi“ jedným okom, nie v zmysle dirigovať, ale pomáhať spoluhráčovi.

Ak mám správnu informáciu, narodili ste sa v roku 1979, takže máte štyridsať rokov. Zažili ste vrcholový šport, výnimočné svetové i domáce úspechy, teraz trénujete reprezentáciu. Ako sa cítite v koži trénera najlepších mladých slovenských brankárov?

Je to práca, ktorá ma veľmi baví. Vytvorili sme okolo seba dobrý tím brankárov. Máme spoločný cieľ, ním je nezištná pomoc slovenskému hokeju. Je to dobrý cieľ a táto práca ma napĺňa. Dáva mi skutočne veľa. Nie je to len o tom mať nejaké „fleky“, ale o poslaní. Moji kolegovia tréneri sú neskutočne oddaní hokeju, kedykoľvek ich oslovím, prídu, pomôžu, nedá sa to ani opísať. A nie je to o finančnej odmene, ale o láske k športu.

Nosil dres s číslom 25

Zastihli sme ho v okamihu, keď vychádzal z historických kúpeľov Irma. Vyzeral pohodovo. Ján Lašák – štvornásobný najlepší brankár Slovenska, brankár roka aj držiteľ Zlatej helmy – prijal naše pozvanie k rozhovoru.

Nosil dres s číslom 25, v reprezentácii odchytal 83 zápasov. Bol výraznou oporou aj na majstrovstvách sveta v Göteborgu. V semifinále so Švédskom chytil v predĺžení čistú šancu súpera a následne všetky samostatné nájazdy. Vo finále vtedy Slovensko porazilo Rusko 4:3 a stalo sa prvý raz v histórii majstrom sveta. Naši hokejisti spolu s Jánom Lašákom sa tak v roku 2002 stali hrdinami národa, vítalo a oslavovalo ich celé Slovensko. Mnohí by ich najradšej nosili na rukách.

Viera Dusíková