Zbohom, mami…
Teraz, keď naša drahá mamička tíško zaspala, keď si deti žijú vlastný život a ja by som im mohla už len pripraviť chutné jedlo, nebola som schopná týždeň po pohrebe mamičky ani len zapnúť sporák. Myslela som si, že smútok zvládam a často som sa aj usmievala, no zrazu som zbadala fialky pri železničnej trati a slzy sa nedali zastaviť. To sú tie fialôčky, čo mamička presadila do predzáhradky, a ja, keď som ju pred rokmi plela, som zelinu zahodila k trati. Boli v nej aj fialky. Rozsadili a rozmnožili sa samé.
Mama a dcéra. Viera Dusíková a Viera Peťkovská. (Autor: Martin Ričány)
Mama milovala všetky kvietky. Nebolo vychádzky, keď by si z lesa, z lúky či z polí nedoniesla kytičku. V Modrovke, odkiaľ pochádzala, nás povodila po stráňach, kde rástli fialky. V Modrovej pri potoku zasa vykúkali snežienky a oproti na svahu konvalinky. Keď sme šli v máji z Lúky na Tematín, do Piešťan sme si doniesli už zvädnutú kytičku. Boli v nej margarétky, vlčie maky, stračie nôžky, ľubovník aj kamilky a ešte všeličo iné.
Kvety – tie dnes ako symboly smútku a veľkej bolesti, ale aj krásnych spomienok, krášlia hrob našej mamičky. Každý deň na ňom pribúda čerstvá kytička. Nosia ju tam tí, ktorí sa s ňou nestihli rozlúčiť na pohrebe. Báli sme sa pohrebu, aký bude? Či ho zvládneme? Kládli sme si množstvo otázok, na ktoré sme nepoznali odpoveď. Naša mamička bola v tej ťažkej chvíli zbavená všetkých povinností a otázok. Búvala si v drevenej posteli, čo sme jej vybrali na cintoríne, prikrytá len bielym tylom, svoj večný sen, ako keby usnula len na chvíľu.
Ďakovali sme pracovníkom pietnych služieb, ako krásne nám ju ustrojili. Akí dokonalí boli vo svojej profesii – úctiví a láskaví. Aj pri vybavovaní náležitostí. Potom, keď pán farár Branislav Dolinský s našimi evanjelikmi odslúžil nádherný smútočný obrad a stáli sme nad otvoreným hrobom a prijímali slová útechy i sústrasti od všetkých ľudí, ktorí mamu milovali, dostavil sa zvláštny pocit pokoja. Bol tam veľký smútok, ale aj radosť, že odišla v taký pekný deň, v takej krásnej atmosfére a tak vznešene. Po pravici svojho muža, ako kedysi, tak aj dnes odpočíva naveky.
Mamička bola vzácna žena. Naučila nás milovať slovenčinu cez rozprávky. Milovať piesne, filmy, ktoré spolu s tatičkom pozerali. Mama bola naším slniečkom. Mala špecifický humor a na všetko originálny pohľad. Dovolila nám skoro všetko a zároveň takmer nič.
Učila nás brať zodpovednosť za svoje skutky. Popáliš sa, tak si to aj odpykáš. Čo precítiš, to pochopíš. Čo zažiješ, nik ti nevezme. Čo sa naučíš, zúročíš. Čo nechápeš teraz, pochopíš neskôr. Máš smútok? Tak plač. Raduješ sa? Tak spievaj a smej sa. Netvár sa, že ti je všetko jedno, keď to nie je pravda. A nebuď s tými, čo si tvoju prítomnosť nezaslúžia.
O chvíľu začnú kvitnúť tulipány. Tulipánov s orgovánmi a narcismi, čo prevoňali celý dom, sme mávali vždy plné vázy. Ich omamná vôňa sa miesila s bzukotom včiel doliehajúcim cez otvorené okno. Vtedy, v čase tulipánovom, prišla na svet mne najdrahšia bytosť na tomto svete. Nestihla sa ho už tento rok dožiť. Zbohom, mami. Nech ti je tá naša slovenská zem ľahučká!
Viera Dusíková
