Drahovčania zvíťazili v Srbsku s klobásami
V srbskom meste Báčsky Petrovec u svojich krajanov – zahraničných Slovákov, robili Drahovčania klobásy na festivale s názvom Flobásafest. Neboli to hocijaké, ale zlaté klobásy. Družstvo, ktoré si dalo názov Drahovskí fíkoši, posilnené Maduničanmi, však neuspelo len s klobásami, usporiadatelia ich vyhlásili za najkrajší tím. Po ich klobásach sa len tak zaprášilo. V tú noc sa im vraj sladko zaspávalo.
O Klobásafeste, ale aj o atmosfére a vynikajúcej nálade, ktorá sprevádzala podujatie, hovorí jeden z drahovského tímu, Jaroslav Milan. Nie je síce z Drahoviec, ale z Nolčova, zato písať aj robiť klobásy vie ako profík.
Klobásafest perom rodáka z Turca
Keď mi drahovskí priatelia Ivan Nitka a Miro Ledecký spomenuli, že sa v dňoch 15. až 17. februára 2019 chcú zúčastniť štvrtého ročníka Klobásafestu v Báčskom Petrovci, okamžite som sa im nanominoval do družstva, pretože v Srbsku som ešte nebol a dlhšie sme sa nevideli.
Výpravu na spomínaný Klobásafest tvorilo kvarteto Drahovčanov – Miro a Vierka Ledeckí, Ivan a Anetka Nitkovci, posilnení o trio Maduničanov: Danku Nitkovú a manželský pár Jozefa a Danku Škublovcov. Ako maskotov si pribalili Srba Daniela Palenta, žijúceho v Drahovciach, a mňa – roduverného horňáka z Turca.
Vyrazili sme v piatok dopoludnia a po šiestich hodinách cesty sme sa ocitli opäť na „Slovensku“. Bolo veľmi príjemné vystúpiť z auta, pozdraviť okoloidúcich „dobrý deň“ a oni vám nadšene odpovedia „vitajte u nás“. Akoby sme ani neopustili Slovensko, len to prijatie bolo možno ešte vrúcnejšie ako doma. Po ubytovaní sa v penzióne poloslováka Miroslava sme sa vybrali spoznať Báčsky Petrovec. Netuším, ako to domáci vedeli, že sme zo Slovenska, hoci sme na nich vôbec neprehovorili. Pozreli sme si priestory, kde bude prebiehať Klobásafest, a po večeri mala naša tanečná a spevácka zložka oficiálny tréning v priestoroch penziónu.
Ráno po fašiangovej praženici a posmeľovacom štamperlíku domoviny sme sa plní odhodlania presunuli do obrovského stanu, kde malo súťažiť asi 60 kolektívov. Zistenie, že bude súťažiť osem družstiev zo Slovenska (Martin, Dolný Kubín, Mošovce, Valaská Belá, Košice, Rovňany, Ratka a Drahovce) nás veľmi potešilo. Architektom nášho stanoviska bol Ivo Nitka, výrobky dodal Jožko Škubla, konečnú úpravu sme nechali na dievčatá. S určitosťou môžem povedať, že sme mali najoriginálnejšiu výzdobu.
Čas do súťaže sme využili na nadviazanie nových priateľstiev, keďže tu nebola žiadna rečová bariéra. Trošku sklamaný bol len vedúci výpravy Miro Ledecký, ktorý nemohol zúročiť svoj multilingválny talent, dohodnúť sa v každom kúte sveta.
Od začiatku súťaže okolo súťažiacich družstiev prúdili davy domácich divákov, ktorí boli veľmi nesmelí a do ochutnávok pripravených dobrôt sme ich museli dotlačiť. Drahovskí fikoši pútali davy nielen výzdobou a kvalitnými výrobkami, ale aj tanečnými kreáciami našich dievčat. Ako šiel čas, ubúdalo nám z vystavených mäsových výrobkov, ale aj z koláčov a chuťoviek. O výrobu súťažných klobás sa postarali manželia Škublovci a Ivo Nitka, na všetko dozeral ako manažér drahovský starosta.
O kvalite drahovsko-madunických výrobkov svedčí fakt, že nám z výzdoby zostal len drevený skelet. Niektoré z výrobkov putovali až do Karibiku, dievčatá predali aj salámu určenú len pre nás a vrcholom bol predaj tombolovej výhry (jeden kilogram klobás) Danky Nitkovej.
Spriatelili sme sa s množstvom súťažiacich, ale i divákov, ale najviac sme sa zblížili s domácimi zo Spolku petrovských žien, ktoré pražili v troch kotloch klasické škvarky. Prijali sme od nich pozvanie na druhý deň do sídla ich organizácie.
Ale teraz to najdôležitejšie. Usporiadatelia a porota udelili celkom desať bronzových, sedem strieborných a päť zlatých medailí. Držiteľom jednej zlatej sa stali Drahovskí fikoši. Vzápätí sme dostali ďalšie ocenenie, vyhlásili nás za najkrajší tím. Aj po súťažnej klobáse sa len tak zaprášilo, ledva sme si uchovali zopár na večeru. V túto noc sa nám dobre zaspávalo.
V nedeľu pred odchodom sme navštívili Spolok petrovských žien. Ľúbozvučnou slovenčinou nás privítala predsedníčka spolku a miestna učiteľka slovenčiny Mária Gašparovská. Bolo úžasné počúvať, ako tradíciám slovenských predkov učia svojich vnukov a pravnukov. Hovoria krásnou slovenčinou, učia svojich potomkov vyšívať, tkať koberce, ale aj spievať slovenské ľudové piesne.
Niežeby sme si nevážili ocenenia, ktoré sme tu získali, ale oveľa viac sme si cenili fakt, že sme mohli spoznať ľudí, ktorí sa aj po 270 rokoch pobytu v cudzine hlásili k svojej národnosti, s hrdosťou k tomu vedú potomkov a v našich očiach sú väčšími Slovákmi ako niektorí tiežslováci u nás. Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť tejto vydarenej akcie, a dúfam, že som svojou prítomnosťou prispel k úspechu tejto úžasnej partie ľudí.
(vd)
