Keď praskne ľad na Dubovom, skočte na breh
Na Dubovom, v miestach, kde je teraz cyklotrasa čo vás dovedie až na Lodenicu, bývali kedysi parádne korčuľovačky. Potok zamrzol. A bol taký hladký, že ste videli až na dno plné zelených rastliniek. Pomedzi ne plávali rybky. Posadila som sa na zmrznutý breh a snažila obuť korčule – kvinťáky.
Viera Dusíková (Autor: red)
Tatičko mi kovovú korčuľu prišróboval na pevnú topánku ušitú z prasačej kože. Mala šnurovanie a pre istotu – aj pracky. Kovový spodok korčule bol vpredu zahnutý do oblúka, čo pripomínalo fajku. Ani netušíte, ako veľmi som závidela v tých časoch chalanom, čo mali kanady a dievčatám s bielučkými krasokorčuľami s piatimi zúbkami. Tých druhých bolo ako šafranu. My, dievčatá sme sa skôr korčuľovali na kvinťákoch, ale moji kamoši mali už v tom čase kanady, ak sa nemýlim…To boli korčule originálne – rovno z obchodu-rýchle a hokejové.
Ja som sa na ľade s mojimi kvinťákmi síce korčuľovala ako sa dalo, aj sa mi kývala noha zľava doprava a sprava doľava, ale všetko som robila so cťou. Aj hokej hrala, aj sa snažila o piruety. No ale povedzte mi, ako urobiť piruetu bez zúbkov? Ostali mi len lastovičky.
Keď Dubové zamrzlo, bol to čas na zimné radovánky. Nemali sme mobily, takže preháňanie po ľade od Mikrorajónu až po mostík pri Sládkovičovej a tiež brodenie sa popod tento mostík a pokračovanie smerom k Juhu, ktorý ešte Juhom nebol, iba ak Sihoťou s pár barákmi uprostred ničoho a zamrznutého blata, mi nijak netrhalo žily. Doma ma čakala mamička aj s remeňom, ktorý nikdy nepoužila, no nám, deťom tá sľubovaná bitka stála zato. Tam – na Dubovom som zažila chvíle, ktoré sa nedajú popísať inak, ako detská Almázia. Tú ešte zvrchovanejšiu a oveľa intenzívnejšiu som potom prežila na važinách rieky Váh v Piešťanoch či na Modrovke. To sa popísať nedá ani slovami, ani husacou kožou. Pod vami hlbočizná važina, ktorá nemá dno, len zrkadlo…
Veľmi by som priala súčasným chlapcom i dievčatám, aby mali mobily aj počítače aj všetko čo dieťa má mať, aby sa mu kamaráti neposmievali, no zároveň neboli otrokmi IT doby a na chvíľu boli samé – len s cudzími deťmi. Uprostred zamrznutého potoka a korčuľovali sa tak, aby si tú svoju dvojčiaru, vyryli do ľadu samé. Bez rodičov, starých rodičov. Každý sám za seba.
Tam som totiž, keď sa ľad raz preboril a ostala som do pol pása vo vode, zažila ako funguje spolupatričnosť. Vytiahli ma hokejisti – ťahali ma z tej vody za pomoci aj nalomenej hokejky a jeden chlapec ma dokonca odprevadil až k domu a orodoval u mamičky, aby nepoužila remeň. Bol úspešný. Moja mama ho naozaj nikdy nepoužila, to sa len oháňala naprázdno…Viac kriku a pramálo bolesti.
Raz – a to som už bola veľká a dospelá som si obula svoje krasokorčule, čo mi rodičia dali pod stromček v roku Pána, keď sa postavil zimný štadión…ešte nebol krytý.
Dubové znova po rokoch zamrzlo tak, že som sa a vybrala na korčuľovačku. Lenže. Smola. Ľad už nebol taký pevný ako kedysi. Alebo žeby som ja nebola taká obratná ako vtedy? Len čo som ladne vkorčuľovala na potok, ten s chrapotom zapraskal a čuduj sa svete – v polovici s veľkým rachotom praskol. Po celej svojej dĺžke od mlyna cez Dolce Vitu až po Teplickú. Rýchlo som zmizla z ľadu, doslova prískokom korčuliara na pevný breh.
Už som sa neomočila. A nebola som odsúdená na pomoc iných. Mimochodom, už by mi ani nemal kto pomôcť. Ľudia boli doma, pri telke a mobiloch a počítačoch. Bože. Aké som len mala vtedy šťastie!
