Je žena najkrajšia, keď varí a luxuje?
Prišla zima. Je november a je tma. Čo robiť, keď je tma rýchlejšia ako vy? Prídete domov a už len skonštatujete: „No zbohom, aká je tu tma!“ Zasvietite. A je po nej. Zhltlo ju svetlo.
Viera Dusíková (Autor: red)
A hoci svetlo mám rada, viac milujem to prirodzené – slnečné. Oprie sa do okien a ja zistím, aké lízance na nich mám. Čmuhy sú i na kredenci, na parapetnej doske, na obkladačkách. Lízance sú aj na sporáku a na podlahe. Tam sú po obvode aj chumáčiky prachu. Ba aj chlpy od psa. Pustím sa do upratovania.
Leštím, umývam, drhnem, behám s čistiacimi prostriedkami, hubkou, handrou, utierkou aj drátenkou – vdychujem savo aj iné „vône“ a káva, ktorú som si asi pred hodinou uvarila, je už studená. Prestala voňať. Cítim iba Pulirapid a Domestos. To nevadí. Vypijem kávu studenú. „Budem krajšia,“ vravím si. No povedzte, môže byť žena krajšia, než keď upratuje, varí, perie, vysáva, zametá, zmetá, žehlí, sprchuje, triedi, skladá, vyhadzuje, umýva, zmýva a leští? Nemôže. Vtedy – v plnom nasadení, s energiou, čo sa rovná perpetu mobile, bez toho, že by jedla, pila, dýchala, je najdokonalejšou bytosťou tohto sveta. Najkrajšou a najšikovnejšou v celom vesmíre.
A tak sa cítim i ja. Ako najpotrebnejšia bytosť modrej planéty. Keď potom zapnem rúru, ktorú som predtým vyčistila Pulirapidom, kurča i koláče, ktoré v nej upečiem, majú rovnakú chuť i vôňu. Len tvarovo sú rôzne. To nevadí. Dobrý úmysel aj skutok tu bol.
No a keď sa ešte pustím do prepchávania sifónu a nasypem do výlevky drobné biele granulky a zalejem ich vriacou vodou, nastane prudká reakcia, výbuch, para a smrad. To všetko je plné vášne – bublanie v potrubí mi znie krajšie ako Čajkovského b mol.
Večer som tiež na mol. Nie z alkoholu, lež z tej všetkej krásy a adrenalínu z luxovania. Mám dobrý pocit. Ale!
Vonku je tma. Čo robiť, keď je rýchlejšia ako ja? Som doma. Mám zažaté svetlo, všetko je čisté, ale vonku som v ten deň ešte nebola. Mám kyslíkový deficit, akože sa volám Dusíková. Obliekam sa, zhasínam a zamykám. Už nevidím tú vyligotanú domácnosť a nádheru. Vychádzam na ulicu. Zhltla ma tma. Bože, ako je tu dobre, konečne dýcham čerstvý vzduch. Už-už som si myslela, že sa z tej domácej chémie aj ja rozpustím. Odpadnem. Udusím. A tma bude navždy. Niečo pri uchu mi vyzváňa. Žeby budík? Zobudím sa. Je tma. Je ráno… mala by som vstávať. Precitám. To bol strašný sen!
A vtedy mi cvrnkne v mobile akási správa. Píše sa v nej: „Milé dámy. Vy, čo sa pachtíte s predvianočným upratovaním, uvedomte si, že 24. 12. chodí Ježiško, nie kontrola z hygieny!“
Viera Dusíková
