Odišla tá, čo mala v očiach hviezdy…
V predvianočnom čase sa pred šiestimi rokmi rozhodla rozlúčiť s Piešťanmi po viac ako dvadsaťročnom pôsobení v našom meste spisovateľka, recitátorka, partizánka a členka odboja, niekdajšia predsedníčka kremačnej spoločnosti Anna Plecitá. Anička, ako ju všetci volali recitovávala na rôznych spoločenských udalostiach a ako predsedníčka kremačnej spoločnosti odprevádzala na poslednej ceste desiatky Piešťancov. Žiaľ, v tieto novembrové dni sa pani Anička rozlúčila aj so svojím životom.
Anna Plecitá bývala ako slniečko - usmiata, milá, vedela nádherne vyšívať, recitovať, zaujímavo rozprávať i písať. Bola učiteľkou mnohých. (Autor: Viera Dusíková)
Mala skonať pri operácii vo štvrtok 15. novembra vo veku nedožitých 92 rokov. Nech jej je zem, slovenská zem, ktorú tak veľmi milovala a ktorú si ctila a ospevovala vo svojich básňach i poviedkach, ľahučká. Česť jej pamiatke!
—————————————————————————————————-
Tí, čo A. Plecitú poznali vedeli, ako veľmi túžila po návrate do podbradlianskeho kraja. V roku 2013 ju tam, na mohylu generála M.R.Štefánika vyviezol dlhoročný kolega zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Ľubomír Pastucha z Piešťan. Tu sú jej autentické spomienky z tých čias tak, ako ich interpretovala Piešťanskému týždňu:
„Neviete si predstaviť, čo to pre mňa znamenalo. Myslela som si, že sa do kraja, kde som vyrastala a kde bol môj sváčko Martin Mihočko správcom mohyly, už nikdy nedostanem. V útrobách pamätníka je skryté vo formaldehyde srdce a mozog generála Štefánika a jeho priateľov, ktorí s ním havarovali v osudnom lietadle. Aspoň tak sa o tom hovorí. Keď som bola maličká, pokúšala som sa odvaliť kameň, ktorý je vlastne jediným vchodom do mohyly. Sváčko mi ukázali, ktorý to je. Jasné, že sa mi to nepodarilo. Ja som mala na starosti čistotu mohyle. Sváčko mi dali metličku a lopatku a poslali ma pozametať a pozbierať papieriky zo štolveriek, čo tam porozhadzovali deti počas exkurzií. Zbierala som aj ohorky z cigariet po nedisciplinovaných fajčiaroch. Mohyla musela byť vždy krásna a čistá,“ spomínala na dávne časy A, Plecitá. Ako malé dievča tam zažila i návštevu Štefánikovej snúbenice, šľachtičnej Giuliany Benzoni, ktorá tam prišla v sprievode dcéry prezidenta Alice Garrigue Masarykovej. Chúďa, Giuliana, keď vystúpila na mohylu, hodila sa na chladné kamene, objímala ich a horko plakala. Keď vstala, mala poranenú tvár. Alica jej vreckovkou utrela slzy aj krv, pretože kňažná si na kameňoch rozbila nos,“ spomínala si na pamätné chvíle prežité v rodnom kraji Anna Plecitá. U svojho príbuzného, bývalého legionára z prvej svetovej vojny prežila tri roky a v kroji sprevádzala stovky výletníkov až na mohylu. Nosila i kroniku, do ktorej sa jej podpisovali. Jeden takýto podpis získala aj od prezidenta Tisa.
Už ako dievčatko recitovala na Bradle Krčméryho báseň. Odvtedy uplynulo takmer osemdesiat rokov. A hoci má bývalá víťazka nejedenej Vansovej Lomničky problémy s pamäťou, táto báseň zdá sa, sa aj navzdory pánovi Alzheimerovi, vryla do pamäti natrvalo. Pri jej počutí nám vypadli slzy. A nielen nám, ktorí sme sedeli v piešťanskej reštaurácii Orchidea, ale aj tým, čo sa zúčastnili tohtoročných osláv na Bradle. Na hlave mala 87-ročná Anna Plecitá svoj ako pavučinka tenký biely tiranglový ručník s vyšívaným okrajom. V očiach mala hviezdy. Žiarili ako jasné svetlá na nočnej oblohe nad Bradlom.“
Tu je jej recitácia ako sme ju natočili po jednej z prezentácií v Balneologickom múzeu:
———————————————-
O jej veľkej ľudskej sile, schopnostiach i strádaniach či radostiach prinesieme materiál v nasledujúcom vydaní Piešťanského týždňa.
