Ostávajú žiť v nás
V deň, keď mi zomrela spolupútnička z onkológie, sa mi narodil najmladší syn. To dobré, čo bolo v nej, som našla u Samka. Ona ma naučila prijať rakovinu a neriešiť. Iba ak žartíky. On mi dal pocit, že som zdravá.
Viera Dusíková (Autor: red)
Jarka bývala v nemocnici veselá. Nie však zrána. To sa skrúcala v bolesti. Jej nádor nešlo vyoperovať. Len čo do izby vstúpila sestrička, Jarka bez hanby vyhrnula košieľku, otrčila zadok. Šťuchli jej injekciu. Po chvíli ožila, behala po izbe a z rukáva modrého nemocničného županu súkala vtip za vtipom. Presviedčala ma, aby som s ňou išla na balkón. Pozrieme, čo je dnes ráno nové na Heydukovej ulici. Okolo deviatej tadiaľ chodila ušmudlaná babička. V náručí hojdala bábiku. Pozorovali sme ju a Jarka sa spýtala: „Čo povieš, Vieri? Je lepšie mať rakovinu či byť šibnutá? Ja si myslím, že my sme na tom lepšie.“ Po očku ma pozorovala.
„Ty dnes perlíš, ale asi máš pravdu,“ usmiala som sa cez slzy a potiahla ju za obväz, ktorým si opásala župan namiesto opasku. „Poďme do izby.“
V dni, keď nám tiekavala chemoterapia, sme podnikali výlety do obchodov. Vládali sme prejsť len po námestie. Raz sme si dopriali deci vína. Prešli sme uličkou, blížili sa k vchodu Ústavu sv. Alžbety a hanba-nehanba, obe v predklone, opreté o múrik, sme sa zbavovali purpurového obsahu žalúdkov. Platina a víno sa pobili.
Ja, úspešne zoperovaná, som po čase chemoterapiu odmietla. Jarka nemohla. Ja som šla domov. Jarka tiež. Ja som porodila, Jarka zomrela.
A tak každý rok, keď prichádzam na cintorín, ďakujem Bohu za všetkých, ktorých som milovala a ktorí milovali mňa. Spomeniem si aj na Jarku a na jej veľké človečenstvo. Pomáhala mi vyberať si parochňu, zaručila sa za drahý dávkovač lieku, ktorý mi vtedy kontinuálne nasadili do žíl a ktorý som v zúfalstve vylievala doma do zeliny.
S Jarkou sme klábosili v nemocničných chodbách, v izbách, pred vyšetrovňami. Stále mám pocit, že žije. Na Heydukovej ju určite zasa stretnem v pokrčenom turbane, čo si navečer strká pod podušku. Hlavu má holú ako koleno. Myseľ sviežu. Dušu dobrú. Srdce čisté. Jarka mala tiež tri podoby ako Boh. V nemocnici mi bola mamou, na prechádzkach sestrou. Jej duch sa zrkadlí v mojom živote. Stráži ma a núti smiať sa aj vo chvíľach zmätku, neistôt či bolestí. Je lepšie smiať sa. Hoci aj cez slzy.
Viera Dusíková
