Punto a Jarek – konvergencie

My všetci, ktorí ich už roky či desaťročia poznáme, počúvame a máme radi, sme vždy tak trochu intuitívne tušili, že patria k sebe… 

Dvaja folkeri s dušou i (hudobným) presahom oveľa, oveľa väčším. Bard sliezsky a bard „pješčanský“. S textami s nečakanými zvratmi a rýmami, vyvolávajúcimi raz slzy, raz smiech. Najčastejšie však slzy cez smiech, smiech cez slzy, zvláštny šok a zvláštne mrazenie. Sprevádzané vždy príjemnou, kvalitnou a nevtieravo vtieravou hudbou s výbornými aranžmánmi. Obklopení stále skvelým, mimoriadne spoľahlivým tímom muzikantov.

Začínali zhruba v rovnakom čase, a dlho boli obaja i so svojimi spoluhráčmi tak trochu tichým „nepriateľom štátu“. Lebo vraveli s čudesným odstupom, nadhľadom a iróniou zvláštnu, nekonvenčnú, smutno-smiešnu pravdu o veciach, o ktorých „každý radšej mlčí“. Ich nahrávky sme si dlho zháňali ťažko, pokútne, v mizernej kvalite, často z kadejakých „zožuvaných“ magnetofónových a kotúčových pások.

Sen, že by si to mohli raz „strihnúť“ spolu, a strhnúť do šialenstva tisíce ľudí hoci len dvomi „federálnymi“ sliezsko-pješčanskými pesničkami, pár dní po jubilejnom výročí našej okupácie, pár týždňov pred storočím bývalého spoločného štátu (nehovoriac už o tohoročnom výročí „Jarkovom“, „Slniečkovom“ či „Lodenicovom“) bol však snom jedným z najnemysliteľnejších…

Kto toto pochopil, zažil pred pár dňami jeden obrovský malý zázrak, a musel mať zimomriavky nevyhnutné. Smiať sa cez slzy a plakať cez smiech…

Zázraky sa však nedejú často. Nakoniec, preto sú to zázraky. 

Ale zopakovať si toto (prípadne v miere „neskromne“ o trošku väčšej), nie je túžba po zázraku. Je to ďalší sen. No (ak sa zázraky dejú) azda splniteľný… :o)

Nehovorím snáď len za seba. Tešíme sa naň mnohí…

Peter Hochel

(hudobný pedagóg, dramaturg a publicista)