Tam, kde dávajú ľuďom dobrú noc veverice
Keď sa povie Brno, každému sa hneď vyjaví moravská metropola. Nádherné mesto, v ktorom naozaj nikdy nie je nuda, ponúka zážitky nad zemou i v podzemí. Strašidelné priestory podzemia, do ktorého radšej v rámci hororovej expozície nepúšťajú deti, nájdete aj 18 kilometrov od Brna, na brale nad Brnenskou priehradou. No nielen preto je toto miesto príťažlivé.
Hrad Veveří patrí k najrozsiahlejším hradným areálom v Čechách. Podľa povesti získal pomenovanie pre veľké množstvo veveríc, ktoré počas poľovačky vyplašil knieža Konrád I. Brnenský z dynastie Přemyslovcov. To sa malo stať niekedy v druhej polovici 11. storočia, no prvá písomná zmienka o hrade, presnejšie povedané o loveckom hradisku sídelných moravských kniežat, je až z roku 1213.
Kamenný hrad vznikol až zhruba o 30 rokov neskôr a mal veľmi dôležitú strategickú polohu. Chránil Brno od západu nielen proti nepriateľským vojskám, ale tiež počas „bratovražedných“ výprav, keď si Přemyslovci navzájom vybavovali účty. Kniežatá či králi z tejto dynastie totiž sídlili v Prahe a vplyv a moc na Morave mali podelené ich súrodenci. Za vlády Přemysla Otakara II. slúžil ako väzenie pre odbojnú šľachtu.
Stavebnú spomienku na tieto stredoveké časy už na hrade nenájdete, no aktuálna výstava na hrade vám prezradí viac nielen o Přemyslovcoch, ale aj o ich nasledovníkoch – Luxemburgoch. Hrad sa stal kráľovským sídlom, no najznámejší panovník tohto rodu Karol IV. sa v ňom ešte ako moravské knieža za vlády jeho otca Jána Luxemburského zdržoval len zriedka. Po jeho korunovácii pripadol jeho bratovi Jánovi Henrichovi, ktorý tu vybudoval hlavnú moravskú panovnícku rezidenciu. V neskorogotickom slohu rozlohu hradu strojnásobil.
V priebehu ďalších storočí hrad upravovali mnohí vlastníci, súčasnú ranobarokovú podobu získal po skončení 30-ročnej vojny v polovici 18. storočia. Poslednú časť přemyslovského paláca zbúrali majitelia hradu na prelome 18. a 19. storočia. To už ale na Veveří nesídlila šľachta, ale finančníci či veľkostatkári, až bol napokon v roku 1925 zoštátnený.
To bol koniec jeho niekdajšej slávy, pretože ďalšie polstoročie bol zanedbávaný a devastovaný, napokon opustený a ponechaný napospas osudu. S jeho záchranou sa začalo až po zmene správcu v roku 1999 a aj vďaka tomu dnes môžu návštevníci obdivovať zabudnutú a takmer zničenú krásu nielen vrcholnej gotiky.
Gabo Kopúnek
