Európsky primát, o ktorom zrejme neviete
„Keď vymrú včely, ľudstvu nezostáva viac než štyri roky života,“ znie jedna z mnohých myšlienok Alberta Einsteina, ktorá je často využitá ako citát, a to nielen, ak chceme poukázať na zaobchádzanie človeka s prírodou. V inej polohe dáva táto veta poctu drobnému lietavému hmyzu, ktorý ľudstvo udivuje nielen svojou húževnatosťou, pracovitosťou, a množstvom produktov, ktoré blahodarne pôsobia na človeka.
O význame včiel je napísaných množstvo kníh či vedeckých štúdií, my vás chceme tentoraz zaviesť do lona prírody ukrytého v nenápadnej časti nášho kraja. Včelárska paseka v Kráľovej pri Senci je dnes najstarším skanzenom venovaným včelám a všetkému, čo sa s nimi spája. Nie je to však len múzeum…
Na pustej oráčine
Včelárstvo má tisíc rokov starú históriu, no slovenskí včelári boli prví v Európe, ktorí si v rokoch 1930 – 1932 svojpomocne vybudovali spoločné včelárske kultúrne a vzdelávacie centrum – už spomenutú Včelársku paseku. Ako uvádza autor monografie František Bizup: „Dokázali to v období, keď sa svet zmietal vo veľkej hospodárskej kríze. Začali na pustej oráčine bez jedného stromu. Bolo treba veľa oduševnenia a statočnosti, veľa práce urobenej nezištne. Postavili budovy, vysadili park a ovocné sady.“
Včelársku paseku som pracovne prvýkrát navštívil pred 20 rokmi. Priznám sa, s malou dušičkou, pretože som nemal v úmysle stále dávať pozor, aby ma nejaká nebodla. Niežeby som sa bál žihadla, bolo by mi jej ľúto. Vtedajší správca Dušan Dobrovodský však všetky obavy rozohnal poznámkou, že úľov síce majú stovky, ale bez včiel. Veterinári by ich chov v historických artefaktoch nepovolili, pretože by sa nedali účinne liečiť a v prípade nákazy by sa stali hrozbou.
Vstupnú štrkovú cestičku lemovanú lipami dnes vystriedala asfaltka, štítky na stromoch však ostali. Rovnako ako fľašky pod ich koreňmi, v ktorých namiesto nejakého destilátu sú len lístočky s dátumom a menom osoby, ktorá strom vysadila, alebo na ktorej počesť tak správcovia spravili. Okrem svetových odborníkov sú na lipách aj mená štátnikov. Tie sa však neraz menili podľa politickej situácie v Československu.
Pichandova vidina
Len úle ostali bez zmeny, poprípade im správcovia vylepšili dizajn alebo poskytli celkovú reštauráciu. Nezaháľajú ani tí súčasní – manželia Moravčíkovci. Rudolfova žena Zuzana nám urobila krátku prehliadku toho, čo sa za posledné roky zmenilo. „Zreštaurovali sa nielen úle, ale aj ich prístrešky, priečelie hlavnej budovy a nedávno i maketa Tisícročnej včely z rovnomenného Jakubiskovho filmu. Tú sme zapožičali do múzea v Pezinku a nevrátila sa v dobrom stave. Teraz aktuálne pripravujeme všetko pre oslavy 99.výročia založenia včelárskych spolkov v Československu. Tie budú u nás v sobotu 11. augusta a všetci sú vítaní,“ podotkla Zuzana Moravčíková.
Tisícročná včela, ktorá sa vždy zjavila vo sne hlavnej postave filmu Samovi Pichandovi, si nateraz tróni (skôr lieta v závese) v budove historického včelína. Fascinovala ma nielen vo filme, ale aj keď som ju po prvýkrát videl naživo. Obdivovať je však toho oveľa viac.
Živo ako v úli
Aj keď v historických úľoch živú včelu nenájdete, v parku tvorenom kvitnúcimi drevinami predsa poletujú, keď idú na pastvu z neďalekého sadu. No nielen včelami to vo Včelárskej paseke žije. Keďže to je aj vzdelávacie stredisko, uskutočňuje sa tu veľa zaujímavých odborných podujatí aj pre laickú verejnosť. „Naším cieľom je tiež vychovávať nasledujúce generácie, takže teraz pripravujeme veľa akcií zameraných na deti a mládež,“ poznamenala Zuzana Moravčíková, keď sme nakukli do perníkovej chalúpky, ktorá bude hlavným „detským stanom“ v areáli.
Ak sa pôjdete v sobotu kúpať do Senca či Vincovho lesa pri Sládkovičove, využite príležitosť byť na včelárskych oslavách alebo sa príďte schladiť do tône korún stromov hocikedy. Otvorené tu majú už od ôsmej hodiny až do večera. Len, prosím, nechoďte tam cez Kráľovú pri Senci! Najlepšie je tam ísť z cesty spájajúcej Senec zo Sládkovičovom a odbočiť pri benzínke Benzinolu akoby na farmu Lúčny dvor a poza benzínku pokračovať po asfaltke až do cieľa zhruba kilometer.
Gabo Kopúnek