Tajomstvo Starého kláštora a templárov odhalené

Zaujímavú prednášku o tejto stavbe, na ktorej vykonávali piešťanskí bádatelia najdlhší miestny archeologický výskum, ktorý trval päť rokov rozprával v hlavnej expozícii Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch jeho riaditeľ Vladimír Krupa.

Vrstvené pohrebisko

Hoci podľa dochovanej vizitácie z roku 1788 sa pri Starom kláštore cintorín nenachádzal, archeologické výskumy potvrdili opak. Práve pri jedinej stredovekej pamiatke Piešťan – starobylom gotickom kostole, ktorý vraj slúžil najskôr templárom, neskôr benediktínom a po nich husitom – totiž už v 11. storočí pochovávali naši predkovia svojich mŕtvych. Ukladali ich do zeme vo viacerých vrstvách. Archeológovia preskúmali vyše dvesto hrobov a zistili, že cintorín bol aj na vedľajších pozemkoch. Podľa odborníkov totiž Starý kláštor, ako ho pomenovávame dnes, stojí na mieste románskej sakrálnej stavby. Potvrdili to archeologické výskumy. I keď sa objekt nazýva kláštorom, pôvodne slúžil ako gotický kostol. Fungoval do prvej tretiny 19. storočia, no postupne začal chátrať. Poškodila ho povodeň i požiar, jeho osud nakoniec spečatila výstavba nového Kostola sv. Štefana. Ľudia si časti kláštora na Detvianskej ulici postupne rozobrali a zachovalo sa z neho len torzo. Keďže v minulosti nefungovalo pozemkové členenie ako dnes, stavba s kostolným cintorínom zasahuje i do priľahlých súkromných území.

Rytieri sú len legenda

Gotický kostol nahradil svojho staršieho predchodcu, stojaceho na tom istom mieste. Starší románsky kostolík zrejme prestal vyhovovať obyvateľom dnešných Piešťan, ktoré vtedy tvorilo viacero osád. Prednáška, ktorá sa v múzeu nezaobišla bez záujmu o templárov, o ráde aj v Piešťanoch opradenom legendami, mala jednoduché rozuzlenie. „Sú to naozaj len legendy, pretože v čase výstavby kostola už rád templárov zrušili a na našom území ani nepôsobil,“ uviedol riaditeľ múzea. V tých istých miestach sa pochovávalo stáročia, mladšie hroby teda často prekryli staršie. Časť najstarších pozostatkov zničila výstavba nového-gotického kostola. „Väčšinu kostrových pozostatkov sme vyzdvihli. Antropológovia z Nitry ich spracovali a vyhodnotili, vybraný materiál odložili ako vzorku. V presbytériu kostola sú pochované ostatné, neslúžiace na vedecké ani študijné účely. Patria tam,“ skonštatoval V. Krupa. Archeológovia pomerne presne určili obdobie zrodu historickej pamiatky i nájdených vzácnych artefaktov. Akým spôsobom sa to dá zistiť? „Sú vypracované typológie šperkov. Tie sa spolu s módou menili a vyvíjali. Pozostalí svojich blízkych odprevadili na poslednú cestu a do hrobu im zvykli darovať mince. Keď mala minca podobizeň panovníka, dalo sa z nej určiť obdobie, v ktorom vládol. Ak bol v hrobe peniaz napríklad z 13. storočia, hrob nemohol byť starší. Všetky nálezy sú vyčistené a aj s vypracovanými evidenčnými kartami uložené v Balneologickom múzeu. Výber z nich je vystavený, zvyšné pre nedostatok priestoru ponechali v depozitári.“ pokračoval riaditeľ múzea.

Ruiny chráni plot

Do plenéra na Detviansku ulicu číslo deväť sa už len tak ľahko nedostanete, stavbu chráni plot. Vzadu, na konci trávou zarasteného pozemku, sa nachádzajú zvyšky gotickej stavby, ktorá kedysi poskytovala útočište stredovekým pútnikom. Ostalo z nej len torzo – silne poškodené konzoly rebrovej klenby kedysi priestranného a svetlého kostola. Z konzoly v severnej stene je zachovaný pravidelný kamenný blok osadený do tehlového muriva. V jeho dolnej časti je torzo mužskej postavy – pravdepodobne rytiera, ktorý kľačí. Kostol asi najviac poškodila povodeň v roku 1813. Po nej sa začala stavba rozpadať a rozoberať. Niektoré kamenárske články zrejme vlastnia súkromníci, ďalšie muzeálne spoločnosti. Najviac ich je v zbierkach Maďarskej národnej galérie v Budapešti. Isté fragmenty preniesli do pilierov farskej brány v starých Piešťanoch, iné sú v zbierkach Balneologického múzea. Vraj tento kostol, hoci už bol čiastočne na okraji záujmu, slúžil veriacim ešte v roku 1788 počas nedeľných bohoslužieb i rôznych cirkevných sviatkov. Píše sa o tom v kanonickej vizitácii z tých čias. Jeho loď mala dĺžku 26 metrov a šírku i výšku menej ako 9,5 metra. Kostol mal dve brány s pevnými závorami. Mal zrejme i sakristiu, pretože tam boli stopy po susednej veľkej budove.

Zázračná studňa

Zaujímavosťou, je, že v blízkosti objektu sa dodnes nachádza Dievčenská studňa so zázračnou vodou. Aspoň tak o nej píšu dobové pramene a legendy. Jednu z nich zachytil Alojz Medňanský v roku 1826: „Dievčine Borici sa pri studni zjavil Svätý Štefan Kráľ a pomohol jej získať za životného druha mládenca Imra, ktorého jej otec neprial, lebo pochádzal síce z urodzeného, no chudobného rodu.“ Podľa iných prameňov mala voda uzdravujúcu moc, pretože liečila choroby malých detí. „Keď vodu v studni skúmal piešťanský hydrogeológ Augustín Rebro, zistil, že hoci nie je termálna, má väčší obsah minerálnych látok ako termálna voda v kúpeľoch,“ povedal V. Krupa. Okrem archeológov sa zrúcanine kláštora venoval aj maliar a člen piešťanskej Muzeálnej spoločnosti Janko Alexy. V roku 1932 namaľoval skicu Starého kláštora. Niekedy v tom období navrhol, aby sa do regulačného plánu mesta dostalo vyvlastnenie malého námestia pri kostole a aby sa tu potom vysadil lipový háj, postavila pamätná tabuľa a upravila sa studňa. To preto, aby sa dávne pútnické miesto zaskvelo znovu vo svojej niekdajšej sláve. Architekt František Wimmer dokonca vytvoril náčrt opravy gotických stĺpov. Na ne sa mala položiť šindľová strecha. Vo vnútri mal stáť päťmetrový krucifix. V jeho pozadí by bola iba obloha. „Účinok dojmu by bol mohutný a strhujúci, podlaha by sa vydláždila tehlou a vpredu by boli umiestnené mreže,“ opisoval svoj unikátny náčrt J. Alexy. Celá táto paráda by podľa neho vyšla vtedajších Piešťancov približne 15- až 20-tisíc korún. Hoci upozornil našincov na túto možnosť i na verejnú zbierku, ostalo len pri plánoch.

Viera Dusíková