Projekt 365 tvárí Piešťan Martina Ričányho je výzvou i odkazom do budúcnosti
Chodíme po meste, stretávame sa v obchodoch, v kaviarňach či kinách. Zdravíme sa, keď ideme nakupovať. Niekto si účtenku skontroluje, iný pokrčí, ďalší ani nezoberie z pokladne. Rozprávame sa o veciach bežných, aj o politike, deťoch, vnukoch, pravnukoch. Sme mladí aj dospelí, mnohí už za zenitom aktívneho života, no jedno máme spoločné – to, čím žijeme a ako žijeme, máme vpísané ako nezmazateľnú pečať v tvári. V očiach. V mimike úst, v úsmeve i v plači. Raz sa tešíme, inokedy hneváme, sme zamračení aj usmiati. To sme my. Ľudia. Obyčajní a výnimoční. Skutkami, prácou, láskou, miestom, v ktorom žijeme a vychovávame svoje deti. Sú nás desaťtisíce. Aspoň tých, čo žijú v Piešťanoch.
O nás Piešťancoch je tento príbeh, ktorý píše cvaknutím spúšte svojho fotoaparátu 42-ročný Martin Ričány. Už viac ako pol roka fotí tváre obyvateľov mesta. Keď skončí, jeho projekt s názvom 365 tvárí Piešťan bude naplnený portrétmi ľudí. Pre históriu zachytí obrazy obyvateľov, ktorí tvorili kolorit obyčajného ľudského života Piešťan v roku 2018.
Prezraďte nám niečo o sebe.
Volám sa Martin Ričány, mám 42 rokov, pracujem ako obchodný zástupca. Som ženatý, mám jedného syna, ktorý sa venuje futbalu. Baví ma cestovanie s rodinou, spoznávanie nových miest aj ľudí, kde zbieram inšpiráciu a motiváciu. Každá cesta ma nabíja novou energiou.
Kedy sa venujete fotografovaniu, máte aj iné záľuby?
Foteniu sa venujem vo voľnom čase. Okrem toho trénujem malých futbalistov v CFM JA Trebatice. Odreagujem sa tak od stresov a deti ma nabíjajú pozitívnymi myšlienkami.
Ako vo vás skrsla myšlienka fotiť portréty a vytvoriť projekt 365 tvárí Piešťan?
Premýšľal som už dlhšie nad tým, že budem fotografovať ľudí. Takže na začiatku to bola naozaj len myšlienka, do istej miery aj potreba a hlavne výzva. Chcel som si vyskúšať, ako dokážem prekonať akúsi bariéru v komunikácii. Túžil som priblížiť sa ľuďom. A tým, že ich budem fotiť, musím mať zároveň foťák častejšie v ruke, takže sa aj zdokonalím vo fotení a zároveň niečo zmysluplné vytvorím.
Fotili ste aj predtým portréty? Mimochodom, asi dobrá voľba, pretože Piešťanci sú známi svojím lokálpatriotizmom.
S fotením ľudí, ich tvárí, portrétov som nemal doteraz žiadne skúsenosti. Piešťany sú na takýto druh projektu svojou veľkosťou priam ideálne. Veľa ľudí na uverejnených portrétoch spoznáva svojich známych, blízkych a odozva v menšom meste je o to väčšia. A keď som už bol rozhodnutý, že do takéhoto projektu idem, chcel som dať priestor v prvom rade obyčajným, bežným ľuďom tohto mesta, ktorí tvoria jeho neodmysliteľnú súčasť a dotvárajú jeho atmosféru.
Ako vznikali prvé snímky?
Začal som fotiť mojich a manželkiných známych. Ľudí, ktorí vedeli, čo a kto som. Nie nejaký čudák, ktorý behá s foťákom po ulici. Najťažšie boli pre mňa prvé dva-tri mesiace. Bolo pochmúrne počasie, ľudí na ulici pomerne málo. Povedal som si, že pokiaľ zvládnem tieto mesiace, tak už to dotiahnem do konca roka. Ale nebolo to vždy ľahké. Boli dni, keď som oslovil desiatich a deviati ma odmietli. Hovoril som si, či mi to stojí za to. Ale boli aj dni, keď som oslovil piatich a štyria s fotením súhlasili, ba dokonca o projekte už vedeli a veľmi mi fandili. To ma v začiatkoch povzbudzovalo. Čím dlhšie projekt beží, tým je to jednoduchšie. Dokonca je už aj veľa Piešťancov, ktorí sa cez sociálne siete prihlásia sami.
Ako teda prakticky oslovujete ľudí na ulici?
Každého človeka, ktorého oslovím, musím informovať, o čom tento projekt je a či bude súhlasiť so zverejnením. Bez toho to nejde. Koľko ľudí, toľko tvárí a nálad. Sú takí, ktorí sa usmejú prirodzene, niektorých musíte usmerniť a vyzvať, a sú ľudia, ktorí sa v danej chvíli usmievať nechcú. Je to fotka z ulice a vystihuje človeka v danom momente. Každá je odfotená na ulici za denného svetla, bez použitia blesku alebo osvetľovacej dosky. Všetky snímky sú bez úprav, iba prevedené do čierno-biela.
Prečo ste sa rozhodli pre čierno-bielu verziu? Má byť dramatickejšia?
Podľa môjho názoru je čierno-biela fotografia decentnejšia, menej rušivá a v tejto mozaike fotiek aj uniformnejšia. Svojím spôsobom lepšie vykresľuje tvár, črty a má väčší príbeh. Pri portrétoch v čierno-bielom podaní viac zaujmú rysy tváre, vrásky. Občas máte pocit, že priam vidíte do duše človeka.
Je to zrejme náročné, fotíte každý deň?
V tomto projekte uverejňujem každý deň jednu fotografiu, ale nefotím denne. Je to vzhľadom aj k môjmu zamestnaniu nereálne v jeden deň nafotiť a na druhý deň uverejniť. Takže sú dni, keď odfotím viac ľudí naraz. A ako som už spomínal, sú krajšie, slnečné dni a vtedy to ide podstatne ľahšie, ako keď je sychravo a chladno.
Zaspomínajte si ešte na svoje fotografické začiatky.
S fotením som začal asi pred piatimi rokmi kúpou novej zrkadlovky. Dva roky som členom Piešťanského fotoklubu a bol to pre mňa a moje fotografovanie veľký posun vpred. Bez tohto kroku by sa môj projekt asi ani nezačal. Takže priateľom z klubu som vďačný, že ma prijali medzi seba. Vedel som, že pokiaľ takýto projekt začnem, tak ho budem robiť sám. Fotografiou sa neživím, je to len môj koníček, ktorý však zaberá veľa času a nemalú časť financií.
Môžete prezradiť, na aký typ prístroja zaznamenávate Piešťancov?
Všetky snímky som doteraz zhotovil s fotoaparátom NIKON D7500 a objektívom NIKKOR 50 mm.
Ľudia sú všelijakí, kto z nich sa vám fotí ľahšie? Starší – mladší?
Prístupnejšia je a ľahšie sa dá odfotiť mladšia generácia. So staršími je to ťažšie, sú ostýchavejší a zdržanlivejší, čo ma trochu mrzí. Starší človek má v tvári neobyčajné čaro. Chcel by som mať v projekte viac tvárí starších Piešťancov a verím, že aj po uverejnení tohto článku sa o mne dozvedia a budú mi dôverovať.
Aký má byť odkaz vášho projektu, čo všetko si od neho sľubujete?
Chcem zanechať isté posolstvo pre ďalšie generácie, akí sme boli v roku 2018. Na záver projektu by som chcel vytvoriť dvanásť tabiel za každý mesiac a veľkoformátovú mozaiku zo všetkých tvárí nafotených počas roka. Už mám presnú predstavu, ako to bude vyzerať, no nechajte sa prekvapiť. Určite to bude niečo, čo je spojené s mestom. Všetko však závisí od nájdenia a podpory zo strany sponzorov, pretože konečný výsledok bude závisieť hlavne od financií. Všetky tablá budem chcieť vystaviť nielen v Piešťanoch, ale aj v iných mestách, aby bolo naše krásne mesto zviditeľnené aj takouto formou.
Viera Dusíková