Čmeliaky sú našim národným bohatstvom
Okolo slnečníc na poli pri Trebaticiach sa to len tak hemží včelami, osami ba aj čmeliakmi. Čmeľ lúčny, huňatý čierno-žltý opeľovač , ktorého sme nafotili sa najskôr pohyboval po obvode akoby lízal peľ a potom svoj sosáčik zaboril do kvetu hlbšie. Akoby ho vysával.
Je dosť možné, že to bol samček, pretože tí aj keď sa spočiatku vracajú do hniezda, nakoniec z neho vylietajú nadobro – už tam nemajú čo hľadať. Svoj život, veľmi krátky, asi len štrnásť týždňový žijú čo najintenzívnejšie na kvetoch. Lietajú hore – dolu, opeľujú a oplodňujú. Zákon ich životy chráni. Sú národným bohatstvom. A ich samičky , podobne ako včely, nádejou národa na jeho prežitie.
Ako to však chodí v živote tohto „Bombusa pratorume“ – tak sa nazýva čmeľ lúčny po latinsky, vyzerá? Zimu prežívajú spravidla len oplodnené samičky. Tie hneď s prvými jarnými dňami vyjdú na pašu – pochutnávajú si na peli jahniad či rakýt. Svoje hniezdo si stavajú v machu, aby bolo pohodlné a bezpečné, vymurujú ho voskom a medom. Hniezdo si čmeliačice stavajú vo vtáčích i veveričích hniezdach či búdkach, ale aj vo vnútri stromov. Takže nakúkať do dutín neodporúčame. Vajíčka znesú do malilinkých hniezdnych buniek, tie sú výdatne zásobené peľom i medom, a tak sa z nich postupne vyvinú larvy. Musí im byť hrejivo, takže keď je vonku tridsať nad nulou, je to akurát dobré pre čmelie bábätká. Keď sú larvy dospelé, urobia si okolo seba zámotok a v ňom sa zakuklia. Celý tento proces až po vyliahnutie dospelého čmeliaka trvá maximálne päť týždňov. Prvé sa liahnu robotnice, tie majú za úlohu zveľadiť hniezdo a dostavať ho a potom samice. Z neoplodnených vajíčok vzídu samčekovia. Oplodnené samičky si zakladajú nové kolónie, musia to stihnúť do prvých studených dní, aby mali kde prezimovať. Samčeky, pretože splnili svoju úlohu, v tichosti, stúlení v odkvitajúcich poľných kvietkoch naveky usínajú.