Splnili mu sen: Usporiadali výstavu ľudových nástrojov zo zbierky K. Duffeka
Lásku a úctu môžeme prejavovať viacero spôsobmi. Manželka nebohého multikulturistu, ochranára prírody, ornitológa, publicistu, hudobníka, znalca miestnych pomerov i bývalého komunálneho politika Kornela Duffeka, Sylvia ju spolu so svojimi dcérami prejavila úctyhodným činom. Splnila jeho sen a zhmotnila ho do podoby výstavy ľudových hudobných nástrojov, ktoré Kornel zbieral celý život.
Mal túžbu, ukázať ich verejnosti, možno aj pri príležitosti svojich osemdesiatin. Keď ale nečakane odišiel na večnosť už v januári tohto roku, jeho píšťalky, zvončeky, spiežovce, lutny, violy, rapkáče, husličky, gajdy, fujary osireli na pôjde jeho rodinného domu. Od utorka 3. júla ich vďaka láske a úcte k tomuto vznešenému človeku môže piešťanská verejnosť obdivovať v zrkadlovej sieni Domu umenia.
Reprezentačnú výstavu uviedla na vernisáži riaditeľka kultúrnej ustanovizne, Edita Bjeloševičová. Krásne ľudové spevy a muzika zazneli v podaní Kornelových susedov, manželov Kataríny a Petra Hlbockých so synmi. Počuť pieseň medzi horami sprevádzanú kvílivými tónmi ninery – francúzskej žobráckej lýry z desiateho storočia, uprostred výstavy – kde sa v hlavách prítomných vznášajú spomienky na chvíle prežité s Kornelom – manželom, otcom, kamarátom, múdrym poradcom, váženým občanom Piešťan, bol zážitok, ktorý mrazil v žilách.
Dôvody i okolnosti, za akých výstava vznikala objasnila dcéra K. Duffeka, Diana: „Môj otec nosil nápad na usporiadanie tejto výstavy v hlave dlhšiu dobu. Vedela o ňom aj moja mama Sylvia. Konkrétnu podobu ale začala výstava nadobúdať až po jeho smrti v januári tohto roku. Na kare mama spomínala, koľko plánov oco ešte mal a zmienila sa aj o nápade na túto výstavu. Riaditeľka Domu umenia, pani Editka Bjeloševičová, na to spontánne zareagovala a povedala ‚Výstavu usporiadame!‘. Keďže by bol môj otec oslávil 1. júla osemdesiate narodeniny, dátum výstavy bol viac menej od začiatku jasný. I keď prvý oficiálny krok k jej usporiadaniu prebehol za tak smutných okolností, ďalšie kroky k jej realizácii prebiehali pod šťastnou hviezdou. Utvrdzovali nás v tom, viaceré situácie – stretnutia s ľuďmi, ktoré nás smerovali k ďalším ľuďom, dôležitým pre organizáciu výstavy. Takým bolo stretnutie s menovcom, pánom Jurajom Duffekom z Bojníc, ktorému sme viezli na opravu husličky zlobčoky. Vďaka jednej mojej intuitívnej otázke nám pomohol nakontaktovať sa na kurátora výstavy, petra Obucha. Za zmienku stojí aj otcov zápisník s poznámkami k nástrojom. Kto navštívil dom mojich rodičov vie, že knižnica v obývačke je rozsiahla a slovníky a náučné knihy sú v nej uložené v dvoch, väčšinou ale v troch za sebou stojacich radoch. Nájsť konkrétnu knihu preto býva tvrdý oriešok a vždy tak trochu i stávka do lotérie. Zápisník mama nehľadala. Vlastne o jeho existencii ani nevedela a chcela len oprášiť prach z kníh. Keď sa pozrela, čo drží v ruke, zistila, že je to zápisník, obsahujúci otcove abecedne zoradené poznámky a popisky k nástrojom. A s podobnými príhodami by som mohla pokračovať. Neodvažujem sa odhadnúť, či to bola otcova duša a ruka, ktoré nás pritom viedli, alebo to bolo tým, že zámer usporiadať túto výstavu bol správny a preto nám prichádzala podpora zo všetkých strán.“
Podľa slov kurátora výstavy, etnomuzikológa Petra Obucha, Kornel Duffek kompletizoval zbierku ľudových hudobných nástrojov dlhé roky, ale intenzívne najmä v rokoch 1967 – 1969. Vzhľadom na zloženie zbierky a pomenovanie nástrojov v jeho zápiskoch možno predpokladať, že pri zbieraní postupoval podľa publikácie Ladislava Lenga – Slovenské ľudové nástroje, ktoré vydala Slovenská akadémia vied v roku 1967 a azda ona bola podnetom k zbieraniu ľudových inštrumentov. Z jeho publikácie pravdepodobne získaval aj kontakty na ľudových výrobcov. Do terénu chodil ešte v čase, keď nemal auto, takže do vzdialených, prevažne stredoslovenských dedín a salašov sa dostával verejnou dopravou a pešo.
„Identifikácia nástrojov bola neraz problematická, prebiehala totiž až po zberateľovej smrti a k dispozícii bol len jeden zápisník, v ktorom neboli zaznamenané všetky nástroje, iné zase v zbierke chýbali a navyše zápisky neboli priradené ku konkrétnym exemplárom. Napriek tomu sa podarilo určiť prevažnú väčšinu nástrojov, aj keď nie vždy s lokáciou a výrobcom. Okrem hudobných nástrojov zo Slovenska obsahuje zbierka aj exempláre z Maďarska – citary, biče a zrejme aj niektoré zvonce,“ uviedol P. Obuch. Na výstave tak môžeme obdivovať desiatky ľudových nástrojov, ktoré odborníci radia do troch skupín – samozvučné, strunozvučné a vzduchozvučné. Pri ich určovaní kurátor výstavy poďakoval znalcovi slovenských ľudových nástrojov, Ľubomírovi Tatrkovi Čalamachovi, ktorý mu pomohol s identifikáciou jednotlivých nástrojov.
Viera Dusíková