Akí sme hrdinovia?
Máme na Slovensku priveľa sviatkov, pamätných a voľných dní? Túto tému i otázku prednedávnom nastolila diskusia v parlamente ohľadom prijatia mimoriadneho sviatku pri príležitosti 100. výročia podpísania Martinskej deklarácie. Aj napriek neprajníkom však 30. október sviatočný bude, hoci len na jeden rok.
Sú však tiež sviatky, ktoré oslavujeme bez toho, že by sme na to potrebovali „požehnanie“ zákonodarcov. Hlavne my, muži, si dokážeme príležitosť na oslavy nájsť vždy. Alebo sa na cudzích priživiť. Napríklad v marci sme si už pred desaťročiami prisvojili Medzinárodný deň žien.
V rovnakom období budovania socializmu vznikol tiež neoficiálny sviatok mužov, na Jozefa. Až amerikanizácia našej spoločnosti mu priniesla konkurenciu v podobe Dňa otcov, ktorý aktuálne slávime v nedeľu 17. júna.
Tento sviatok vznikol ako pamiatka hrdinstva otcov, ktorí položili životy za lepšiu budúcnosť svojich detí. V Amerike ho slávia tretiu júnovú nedeľu od roku 1966, za prezidenta Nixona sa stal v roku 1974 voľným dňom.
Osobne síce takéto sviatky neuznávam, no zaujala ma podstata tohto sviatku. Prekáža mi však, že ju zneužívajú scenáristi reklamných spotov, aby predali „kočku v mechu“. Spomeniem reklamu na krém, ktorý pomôže otcovi proti bolesti krížov, len aby mohol naháňať domáceho maznáčika – zajaca na úteku…
V očiach detí sú ich otcovia hrdinami a bolo by skvelé, keby nimi ostali po celý život. Cesta je však veľmi kľukatá a mnohí z nej zídeme. Dôležité však je nájsť cestu späť, nech sú okolnosti všelijaké. Žijeme pre naše deti a časom to zistí každý zadubenec.
Medzi mojím otcom a mnou stálo celé polstoročie protichodných názorov na všetko moderné, dobré či zlé, no i tak mi stále ostane vzorom a hrdinom. Som rád, že napriek všetkému som pre svoje deti hrdinom tiež. A čo vy?
Gabo Kopúnek
