Opradená vášňami aj po sto rokoch
Pittsburská dohoda. Dokument, ktorý ešte aj po sto rokoch rozdeľuje názory historikov a zároveň ovplyvňuje zmýšľanie obyvateľov dvoch národov, ktoré dobrovoľne vytvorili spoločný štát – Československo. Ignorovanie jej zásad či spochybňovanie jej legitimity napokon doviedlo spoločný štát až dvakrát k zániku.
Aby sme pochopili jej význam, musíme sa myslením preniesť do obdobia, keď i podanie ruky na znak súhlasu bolo platným právnym aktom a dané chlapské slovo nezrušiteľné. Do obdobia, keď v politike bola česť či práca v prospech spoločnosti dôležitejšia ako osobný prospech.
Od samostatnosti po samosprávu
Postavenie Čechov a Slovákov v rakúskej monarchii bolo vždy rozdielne a Rakúsko-uhorské vyrovnanie v závere roka 1867 prinieslo okrem vzniku Predlitavska a Zalitavska (rozdelenie monarchie podľa toku rieky Litava – v Rakúsku Leitha, v Maďarsku Lajta) ešte väčší ich útlak. Koniec 19. a začiatok 20. storočia sa vyznačoval mohutnými vlnami vysťahovalectva, pričom z českých krajín Predlitavska odchádzala do Ameriky pred represáliami inteligencia a zo Slovenska prostý národ, ktorý za morom hľadal predovšetkým obživu.
Americké prostredie však malo na slovenských vysťahovalcov významný vplyv, čo sa týka formovania povedomia a snáh vymaniť Slovákov spod uhorského útlaku vytvorením vlastného štátu. Vytvorili vlastný reprezentatívny orgán Slovenská liga v Amerike (SLA), ktorého prvým krokom k nezávislosti bolo v roku 1914 vypracovanie politického programu o požiadavkách slovenského národa – Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských.
Memorandum nehovorilo nič o československej jednotnosti. Bralo do úvahy len národ slovenský ako národ, ktorý má právo na samostatnosť a na vlastné politické inštitúcie. Bol to prvý krok k tomu, aby sa rozhýbal nielen život Slovákov v zahraničí, ale aj na Slovensku. Zároveň bolo aj podnetom pre spoluprácu medzi SLA a Českým národným združením, orgánom českých vysťahovalcov a taktiež impulzom pre Tomáša G. Masaryka zamýšľať sa nad rozbitím monarchie zvnútra a vytvorením štátu, do ktorého by zahrnul aj Slovákov.
Nezaháľali ani americké spolky a v októbri 1915 podpísali Clevelandskú dohodu, ktorou deklarovali zámer vytvoriť spoločný štát na základe federatívneho zväzku s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, vlastnou štátnou správou a úplnou kultúrnou slobodou. Koncepcia dohody však Masarykovi nehrala do kariet z viacerých dôvodov. Pre vznik spoločného štátu bola dôležitejšia idea čechoslovakizmu, ktorú postavil nad ostatné politické požiadavky Slovákov. Aj preto došlo k „revízii“ Clevelandskej dohody a koncom mája 1918 bola podpísaná nová dohoda – Pittsburská. Slováci ustúpili od požiadavky federalizmu a súhlasili s politickou a kultúrnou samosprávou.
Naplnené sny o autonómii
Zásady Pittsburskej dohody, týkajúce sa Slovenska, Masaryk a pražskí centralisti nikdy nenaplnili. Mnohí slovenskí politici akceptovali štátny centralizmus v roku 1918 ako nutné štádium potrebné na to, aby sa Slovensko vymanilo z uhorskej nadvlády, nie však ako trvalú koncepciu vlastnej štátnosti. Autonómie sa dožadovali už v roku 1919, no vzhľadom na nepokojné obdobie, keď sa autonómií dožadovali aj etnickí Nemci a Maďari, to pre zachovanie štátu nebolo možné. Určitý posun nastal až v roku 1928 zmenami v územnej samospráve, ale centralizmus trval naďalej.
Autonómia sa však stala hlavnou politickou agendou Andreja Hlinku i jeho nasledovníkov, ktorí s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany podpísali v októbri 1932 Zvolenský manifest. Ten nebol namierený voči ČSR, len sa v ňom slovenská politická scéna dožadovala naplnenia Pittsburskej dohody. Decentralizáciu bol prezident Eduard Beneš ochotný pripustiť až v roku 1938 ako dôsledok Hitlerových nacistických hrozieb. Napočudovanie, Slovenská národná strana pod vplyvom udalostí opustila autonomistický blok a Hlinkovi ľudáci v ňom ostali sami, hoci ani oni vtedy neboli za rozpad spoločného štátu. Podľa nich autonómia ho mala v ťažkých časoch posilniť.
Vláda súhlasila s autonómiou Slovenska i Podkarpatskej Rusi až po smrti Andreja Hlinku 16. 8. 1938 a 7. októbra menovala krajinskú vládu na čele s Jozefom Tisom. Dva dni predtým abdikoval prezident Beneš. Reagoval tak na Mníchovský diktát z 30. 9. 1938. Československo sa tak fakticky stalo federatívnym štátom s názvom Česko-Slovenská republika a Slovensko dostalo oficiálny názov Slovenská krajina. Nanešťastie, hlinkovci sa v prijatom Manifeste slovenského národa prihlásili k „mierovému riešeniu sporov v duchu Mníchovskej dohody“, čím vlastne umožnili aplikáciu Viedenskej arbitráže z 2. 11. 1938 a zabratiu južného Slovenska Maďarmi. Hlinkovi nástupcovia zároveň pošliapali demokraciu na Slovensku a pre naplnenie svojho sna žiť vo vlastnom štáte sa napokon spriahli s Hitlerom.
Odkaz budúcim generáciám
Tento historický exkurz vám ponúkame preto, aby ste využili jedinečnú príležitosť zhliadnuť originál Pittsburskej dohody, ktorý bude sprístupnený 7. júna ako súčasť reprezentatívnej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy na Bratislavskom hrade. Tá už od 27. apríla ponúka verejnosti viac ako 2000 exponátov približujúcich históriu spoločného štátu. Nechýbajú tam tiež originály Mníchovskej dohody či Viedenskej arbitráže. Výstava bude sprístupnená do 7. septembra, potom bude inštalovaná v pražskom Národnom múzeu.
Gabo Kopúnek
