Ako sa sen o baletke utopil vo Važine

Linda mala asi tri roky, keď ju na drahovskej Važine nadchlo, ako strýko Daniel vbehol po kolená do studenej vody v rifliach v snahe zdolať kapra. Samozrejme, ona za ním. Odvtedy na akúkoľvek palicu bolo treba namotať špagát a ryby sa chytali v každej kaluži. Radosť strýka Daniela bola obrovská a Linde daroval rybársky lístok v MO SRZ Drahovce, kde je funkcionárom a Linda členkou dodnes. To bolo ešte obdobie zapletených vrkočov, sponiek, nariasených šatôčok, bielych tenisiek…

Na základnej škole bolo treba vybrať záujmové krúžky, a keďže som to nechala výsostne na ňu, nadšene zakrúžkovala turisticko-poznávací a rybársky krúžok Jaroslava Helera. Prišlo mi to ako dobrý nápad z pohľadu socializácie dieťaťa, spoznávania prírody, atď.

A ešte viac v tejto dobe, kde sa deti nestretávajú vonku, lebo si to predsa môžu napísať na sociálnych sieťach. V dobe, v ktorej nič nesmrdí, nevonia, neštípe, nepichá, nechladí, nešumí, nepraská… pretože toto jednoducho Google nevyhľadá. Na krúžku sa naučila nielen viazať háčiky, ale aj veľa o rybárčení, vodstve našej krajiny, faune a flóre v ňom a naokolo.

Keď to už chcela vzdať, prišiel ON

Bolo to presne 1. mája 2013, išli sme na prechádzku do Drahoviec k Važine, keď tam už vyše hodiny prebiehali detské sumčekové preteky s viac ako 50 účastníkmi. Spomínaný strýko Daniel jej vtedy strčil do rúk udicu, zapísal k pretekárom a Linda skončila na jedenástom mieste s počtom 53 sumčekov a výčitkou: „Mali sme prísť skôr, mohla som byť aj prvá!“

A tu sa to celé začalo tak naozaj. V Linde sa prebudila akási súťaživosť a chuť vyhrávať. Zo dva roky chodila po pretekoch sama, za pomoci a asistencie starších kamarátov (Ondro a David Strečanský, vďaka) a Jara Helera, ktorý bol vždy k dispozícii a ochotný pomôcť s krmivom, potrebným náčiním či dobrou radou. Preteky za pretekmi a Linda zväčša končila na štvrtom-piatom mieste a vytúžený pohár stále v nedohľadne.

Už keď ju opúšťala nálada, sila a chuť pretekať a šport vymeniť za rekreáciu, tak prišiel ON. Lacko Vrábel, inak výborný pretekár, stále pôsobiaci v slovenskej lige. Najprv len ako pomoc pri zarábaní krmiva, pozorovateľ pri pretekoch, neskôr tréner, radca a dnes už k tomu všetkému aj kamarát, bútľavá vŕba, ďalší dedo, jednoducho Fero…

Tak ho volá Linda, lebo podľa nej mu to viac svedčí. A tak pod jeho vedením v dvoch posledných pretekoch ročníka série Štuplík Cup 2015 Linda 9. apríla 2016 vyhrala svoj prvý pohár za tretie miesto spomedzi 43 zúčastnených detí. Všetci sme plakali od šťastia.

Linda zbiera pohár za pohárom

Odvtedy Linda zbiera pohár za pohárom a s Ferom/Lacom trávia každú voľnú slnečnejšiu chvíľu pri vode a trénujú, alebo len tak si chytajú pre potešenie a klebetia. Značne jej pomohol aj s rybárskou výbavou, za čo som nesmierne vďačná. Aj keď Lacko nabehá na štvormetrovom pretekárskom „štande“ aj 30 kilometrov za preteky, počas ktorých sa aj stokrát rozkmotria, sú nerozlučnou dvojicou a ledva čakajú, kým rozmrznú ľady a otvoria sa vody, aby mohli trénovať.

Hlavne na tohtoročné majstrovstvá sveta v talianskej Modene, kam sa svedomito a s vervou pripravujú aj s celým slovenským tímom, do ktorého ju vybrali ako jediné dievča. Lacko Lindu mnohému naučil a nielen o meraní tlaku a hĺbky vody v závislosti od počasia a ostatných faktorov, ktoré vplývajú na to, kde, kedy a aká ryba berie (tomu teda vôbec nerozumiem, ale občas ich počúvam a niečo sa na mňa nalepí). Majú veľa spoločných kamarátov, s ktorými vlastne skoro celé letné prázdniny trávime v Drahovciach pri vode.

A Ferko? Alebo teda Lacko? Je radosť sa dívať, ako mu malá, zdravo drzá blondínka dokáže vyčarovať úsmev a radosť a ako vie roztopiť večne namosúreného ľadového medveďa s inak veľkým srdcom. Najväčšia vďaka patrí jemu za všetko… Neviem, čo ukáže čas a prinesie budúcnosť. Možno sa Linda jedného dňa zobudí, udice hodí do Váhu a očaria ju iné záujmy, priority, hodnoty. No zatiaľ je to tak, že ryby, rybačka a súťaženie znamenajú veľmi veľa, a ja som vďačná za všetko, čo ju tento šport naučil, čo jej dal a snáď mu zostane ešte dlho verná.

Aj keď vrkoče vystriedali vetrom zamotané vlasy pod šiltovkou, nariasené šatôčky vymenila za maskáče a elegantný kabátik za škaredú nepremokavú bundu, biele tenisky nahradili gumáky (ešteže existuje mimosezóna), som na ňu nesmierne hrdá a vždy budem jej najvernejší fanúšik, aj keď najmenej rozumejúci rybárčeniu. Lebo… moje dievčatko, moja princezná, môj život, moje všetko. Moja rybárka.

Kristína Ondrušová