Za veľkým synom národa na Košariská

Tieto slová často vravieval môj otec, ktorý si tohto velikána slovenského národa vážil nadovšetko. Možno preto, že sa narodil v roku jeho tragickej smrti, možno preto, že celý život bojoval proti ľudskej zlobe a hlúposti.

Na Bradlo som si to po prvý raz vyšliapal ako malé dieťa spolu s rodičmi ešte za normalizácie, potom som sa tam niekoľkokrát zastavil počas turistických výletov. Opustená mohyla pôsobila nevábne, čím vlastne komunisti takmer dokonali svoj zámer vymazať Štefánika z dejín.
Hoci novodobá politická garnitúra zabezpečila náročnú rekonštrukciu mohyly, napriek sľubom akosi pozabudla na ďalšie významné miesto – Štefánikovo rodisko. A tak pred štyrmi rokmi vstal z popola jeho rodný dom v Košariskách vďaka peniazom amerického Slováka, aby Múzeum M. R. Štefánika sídlilo v dôstojných priestoroch. A tie sú aj cieľom dnešného nášho výletu.

Vedec, vojak, politik
Povedal by som, že Štefánik bol vlastne akýmsi slovenským Da Vincim, lebo na čo siahol, to dokázal pretvoriť do dokonalosti. Nebojte sa, nejdem vyratúvať všetky jeho úspechy. To si nechajte na samoštúdium alebo na pozorné počúvanie výkladu lektorky, ktorá vás expozíciami múzea vďačne prevedie. Vy si len pozorne prezerajte vystavené exponáty, ktoré sú vlastne originály z jeho pozostalosti.

Nie všetko, čo sa ale po jeho smrti priviezlo z Paríža, skončilo u rodičov v Košariskách či v Slovenskom národnom múzeu. Keďže Štefánikova pozostalosť prechádzala Prahou, skončili tam nielen dôležité dokumenty, ale aj cenné časti jeho z jeho zbierok predmetov, ktoré si priniesol zo svojich vedeckých expedícií po svete.
No aj napriek tomu nájdete v Košariskách množstvo unikátov. Napríklad vidličky polynézskych kanibalov, ktorými sa kŕmili, keď si Štefánik robil podrobné zápisky z ich hodovania. Rovnako cenné sú mnohé obradné predmety či rúcha, ktoré mohli vlastniť len vysokopostavení členovia kráľovskej rodiny. A medzi nich Štefánik – kráľ počasia – patril.

Zlatý človek
Môj otec opisoval Štefánika ako zlatého človeka. Ja som si toto spojenie z detstva zapamätal len vďaka tomu, že po jednej havárii (asi v roku 1915) museli Štefánika doslova „zošróbovať“. „Aby držal pohromade, kosti i rebrá mu vystužili zlatými platničkami. Keď zomrel, tak jeho truhlu zaliali betónom, aby jeho hrob nevyrabovali,“ vravel mi otec.

Keď som sa na to pýtal lektorky, nevedela odpovedať. Prisľúbila však, že sa na to spýta Štefánikológov. Takže, keď múzeum v Košariskách navštívite, nezabudnite sa jej spýtať, lebo možno už odpoveď pozná.