Slovenské osobnosti medicíny vo svete (57): 20. storočie
PIEŠŤANY – Seriál o osobnostiach so slovenskými koreňmi, ktorí dosiahli významné svetové úspechy v medicíne, pripravuje pre Piešťanský týždeň Prof. Jozef Rovenský. Aktuálne diely nájdete na internetovej stránke vždy v sobotu predpoludním. Dnešný diel je venovaný Alexandrovi Slobodovi.
Alexander SLOBODA
* 23. 6. 1910 Nové Mesto nad Váhom
+ 10. 2. 1995 Legnau (Švajčiarsko) – lekár
Medicínu študoval na Univerzite Komenského v Bratislave a ako štipendista na Sorbonne v Paríži. Po promócii v Bratislave v októbri 1934 pracoval v Čechách v mestečku Luží, blízko Košumberku, kde sa venoval kostnej tuberkulóze. Tam ho Nemci po okupácii uväznili a po niekoľkomesačnom väznení a mučení vyviezli na Slovensko. Neskôr pracoval v nemocnici v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde sa oženil v roku 1942 s Vierou Juditou Haasovou.
V palúdzkej nemocnici zachránil počas vojny viacero ľudských životov a osudov. Medzi nimi bol aj odbojár, ktorého tam doviezli gardisti a prikázali nechať ho zomrieť bez ďalšej lekárskej pomoci. Po vypuknutí povstania sa aj s manželkou pripojil k partizánskemu oddielu ako lekár. Jeho matka (Ida Schwitzerová) bola počas povstania deportovaná a zahynula v roku 1944 v Osvienčime.
Po skončení vojny sa špecializácia A. Slobodu na kostnú tuberkulózu stala prakticky zbytočnou, keďže choroba skoro úplne vymizla. Bol preto najprv vojenským lekárom v Prahe, potom pracoval ako okresný lekár na juhu Slovenska, najprv v Hurbanove a od roku 1949 v Šahách, kde neskoršie prebral vlastný obvod. V roku 1960 prešiel ako obvodný lekár do Bratislavy, kde pracoval v Petržalke a neskoršie v Krasňanoch. V roku 1968 jeho rodina emigrovala (deti Ivan a Zuzana do Anglicka, kde doteraz žijú) a dr. Alexander Sloboda sa po krátkej stáži v nemocnici vo francúzskej časti Švajčiarska umiestil ako kúpeľný lekár v Badene neďaleko Zürichu, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku. V tom čase mal už vyše sedemdesiat rokov. Zomrel v Legnau pri Badene a jeho manželka ho prežila o päť rokov. Sú spolu pochovaní v Badene.
Alexander Sloboda bol lekár telom aj dušou, medicína mu nebola len zamestnaním, ale aj hlavným koníčkom. Všetok svoj voľný čas trávil štúdiom medickej literatúry, konzíliami s kolegami a na odborných prednáškach. V Bratislave bol nadšeným členom Purkyňovej spoločnosti. Vo Švajčiarsku navštevoval prednášky na zürišskej lekárskej fakulte a po odchode do dôchodku tam trávil celé dni, takže ho tam nazývali najstarším študentom fakulty. Kládol dôraz na prevenciu ešte v dobe, keď to nebolo moderné. Už v päťdesiatych rokoch minulého storočia propagoval zdravú životosprávu, vitamíny, ktoré neustále rozdával svojim pacientom, príbuzným a známym, telocvik a šport, do ktorého nútil i samého seba. V čase, keď fajčenie sa ešte pokladalo za súčasť elegantného spoločenského správania, viedol proti nemu veľmi silnú kampaň a svojich pacientov nútil, aby prestali.
V emigrácii ho mrzelo, že bol obmedzený na kúpeľné lekárstvo, aj keď ho najviac zaujímala vážna interná medicína. Mal skoro šesťdesiat rokov, keď odišiel z Bratislavy a Švajčiarsko na úplné uznanie titulu nevyžadovalo len úplnú nostrifikáciu, ale aj nostrifikáciu maturity. Maturitu si urobil, ale na zopakovanie všetkých záverečných skúšok na medicíne si už netrúfal, pretože aj keď nikto nepochyboval, že by to zvládol, už sa na to necítil.
Pacienti ho mali vždy obzvlášť radi, v jeho starých obvodoch na juhu Slovenska aj v Bratislave si ho mnohí pamätajú podnes. Vedelo sa, že keď niekto vážne ochorie a neprestane bojovať, nech šlo o akokoľvek starého alebo nevyliečiteľne chorého človeka, aj v zdanlivo neriešiteľných prípadoch vždy príde s niečím, čo nikomu inému nenapadlo.
