Prečo filmári nechcú pozerať filmy
Festival Cinematik uzavrel piešťanské leto a mesto aj my sa opäť začíname chystať na zimu (v mojom prípade tretiu v poradí v tomto roku, keďže po dlhej zime na Slovensku som odišiel natáčať do Južnej Ameriky a teraz to začína opäť znova). Aj môj film sa premietal na Cinematiku. Čo by za to ľudia dali, mať voľný vstup na celotýždňové podujatie. Ja som akreditáciu, s výnimkou mojej prezentácie filmu, absolútne nevyužil.
K dôvodom neúčasti však nepatrí pracovné vyťaženie, ale jednoducho nevôľa voči pozeraniu sa na akékoľvek obrazovky. Výroba hodinového dokumentárneho filmu totiž trvala približne osem mesiacov. Štyri natáčanie a druhá polovica zahŕňala editáciu a podobné procesy. Verte mi, ak človek sedí za počítačom dvanásť hodín denne po dobu niekoľkých mesiacov, posledné, čo by po vypnutí počítača spravil, by bolo sledovanie filmov na počítači. Šport či pivo (alebo aj dokopy) sú v tomto prípade lepšou aktivitou.
Ako môže trvať editácia hodinového filmu štyri mesiace? Začína to prezeraním jednotlivých scén. Na kvalitný hodinový cestopis potrebujem aspoň desať hodín záberov, ktoré musím vyberať a triediť. Potom nasleduje tvorba scenára. Usporiadanie a štruktúra jednotlivých častí filmu. Ďalšiu časť zahŕňa editácia rozhovorov a po nej hľadanie hudby, hudobníkov ktorého proces pokračuje písaním scenára pre rozprávača nasledujúc jeho pátraním a nahrávaním. Zrazu to vyzerá hotovo. Keď však pozriem na časovú os, vidím, že film má asi dve hodiny a nasleduje jeho ďalšia editácia a ďalšia a ďalšia. Po mesiaci vidím, že už je to hotové. Nie celkom. Nasleduje tvorba titulkov, slovenských, anglických… Po prezretí filmu si všimnem asi sto gramatických chýb, pátram po jazykových korektoroch a v odborných či dokonca latinských slovníkoch, aby som zistil čo je siven, jeleník dlhochvostý alebo epidémia zápalu pľúc u tlstorohých ovciach. Po ďalšom mesiaci zistím, že titulky sú konečne v poriadku (aj keď ďalším sledovaním zisťujem, že sa tam stále nájde jedna gramatická chyba), začína proces odznova. Pri tvorbe DVD mi v programe všetky dĺžne a mäkčene nahradili čudné znaky. Vytváranie DVD nie je jednoduchá činnosť, keďže všetko musím navzájom poprepájať. Ide skôr o nervy a výdrž. Ak je všetko hotové, činnosť znovu zopakujem pri vzniku NTSC, kvôli predaju filmu za oceánom (kópii pre americké DVD prehliadače, pretože u nás v Európe sa používa PAL systém). A je to.
Ako filmár a editor som môj film musel pozerať aspoň dvestokrát (poznám naspamäť každý jeden záber), preto vo voľnom čase nechcem pozerať filmy. Ale asi sa to dá pochopiť.
