Blog Petra Remiša: 120 holubov
Kde bolo – tam bolo, bola jedna rodina: Mama, tato a traja synovia. Mama pestovala tulipány, tato choval poštových holubov. Bolo ich na mraky.
Aj keď boli holuby poštové, nikto ich nenútil nosiť telegramy. Každú nedeľu sa rodina vybrala do kostola, okrem najstaršieho potomka. Ten vyšiel na povalu a do mecha nachytal tucet operencov. Šup, šup! Sekerkou im pekne poodtínal hlávky.
Kým prišli ostatní z kostola, už boli pripravené na pekáč.
Jedného dňa tato umrel. Na holubov sa zabudlo.
A tie sa množili. Až ich bolo asi 120. Keď im nikto nedával žrať, podnikali nájazdy na susedné záhrady a družstevnú sýpku. Pribúdali sťažnosti, aj holubie hovienka. Tony trusu, ktoré bolo treba vynášať.
Keď nevedeli ako ďalej, zavolali suseda so vzduchovkou. Puk! Puk! Puk! Milé holúbky padali zo strechy ako hnilé hrušky. Tým, ktoré ešte trepali na zemi krídlami, snaživý sused zakrútil krkom, alebo rozmliaždil hlavičku.
Zbytok kŕdľa odletel a viac ho nikto nevidel.
Odvtedy žila rodina bez problémov. Už sa nikto nesťažoval na zlodejov a nebolo treba vynášať trus. Už ich netrápilo krmivo pre holuby a nebudilo ich hrkútanie. Aby nemuseli počúvať to ticho, púšťali si Rádio Slovensko.
Odvtedy sa 25 rokov denne modlím, aby ten masaker holuby nenabonzovali.
Tata by v nebi šľak trafil.