Blog Kamila Fana: Prší
V apríli sme chodili v trenkách a v máji môžeme chodiť tak akurát v pršiplášťoch. Východ Slovenska opäť vytopilo a všetci to už berú ako normálnu vec. Nakoniec, čo sa s tým dá robiť?
Keď som bol decko, doma vždy po záplave tiekla z vodovodných kohútikov kalná voda a ja som si stále predstavoval, že je to kakao. Nebolo, napriek mojej nutkavej predstavivosti, nebolo ani po niekoľkonásobnom ochutnaní.
Vždy som závidel Ježiškovi, ako dokázal premieňať vodu na víno a ja som nevedel ani na kakao. Teraz by som bral aj to víno. Prišiel by som do krčmy, objednal si minerálku, aby to nebolo také nápadné a potajomky ju premenil na víno, to by bol biznis!
Vtedy ma ešte bavilo chodiť po zaplavených kanáloch. Obul som si dedkove gumáky, roztiahol jeho obrovský „parazól“ s kostenou rukoväťou a prebrodil som všetky kanály v dedine, predstavujúc si, že je to cesta do praveku. Veď, čo sa dalo robiť na slovenskej dedine začiatkom osemdesiatych rokov počas týždňového dažďa? Chodiť po kanáloch.
Cesta do praveku vždy naberala na intenzite, keď som prechádzal kanálom, lemujúcim krčmu. Krčma bola vždy plná a veľa tajomných pračlovekov ma inšpirovalo k tomu, že sa človek nemusí za dažďa brodiť len kanálmi, ale môže vysedávať v krčme, spoločensky sa opiť, pohádať a dostať alebo dať niekomu po papuli. Tieto hry som neskôr začal brať za svoje a zdalo sa, že pri nich zastal čas. Nezastal!
Po čase vám začnú chýbať tie zatopené kanále a zistíte, že zdanie klame a čas naozaj nezastal, ale prešlo ho toľko, že ste už vo veku, kedy sa chodiť po zatopených kanáloch prosto nepatrí!
