Blog I. Gála: Vladimír Iľjič, vráť sa, všetko je odpustené!

  Ako v tých bradatých vtipoch o rozdieloch medzi rajom na zemi reprezentovaným Československou socialistickou republikou a medzi inými štátmi imperialistov. Otázka bola: „Aký je rozdiel medzi Švédskom a Československom?“ Odpoveď: „Žiadny.“ „Ako je to možné?“ „Jednoduché – Švédsko má korunu ako platidlo, aj Československo má korunu ako menu. Švédsko má Gustáva (Carl XVI Gustaf, kráľ Švédska, na tróne sedí už 37 rokov, koťuha jedna modrokrvá), aj Československo má Gustáva (teda Husáka). A vo Švédsku majú všetkého dosť, a my máme v Československu všetkého už tiež dosť“.
    Dnes to už asi nie je veľmi smiešne, ale tento kvázi vtip ma napadol pri prechádzke jediným miestom v celom meste, ktoré vlastne stojí za prechádzku – v mestskom parku (ak teda nerátate Tesco za adekvátne miesto). Kúpeľný park veľmi nepočítam, i keď je vlastne tým najkrajším miestom v katastri Piešťan, a je krajší ako ten mestský. Je to asi tou údržbou a celkovou starostlivosťou, aká je mu venovaná. Ale ten kúpeľný je kapitalistický, vlastní ho Sir Bernard Schreier, tak asi na to má peniaze (v roku 2009 bol podľa denníka Sunday Times na 307. mieste v rebríčku najbohatších Britov s majetkom 182 mil. libier, v 2008 bol 437. v poradí s mešcom 191 mil. libier, takže vlastne schudobnel; ale vezmúc do úvahu krízu, tak je na tom stále dobre, na rozdiel odo mňa). „Náš“ park je len ten mestský. A tak naň asi nie sú peniaze. Všetky bubáky už majú kapitalisti a obecné kasy zívajú prázdnotou. Tomu sa hovorí perfektná redistribúcia bohatstva. Vďaka Vladimír!
     Pokrivená redistribúcia je evidentná aj podľa stavu lavičiek v parku, teda tých v okolí mestských toaliet šikmo smerom k futbalovému štadiónu. Je ich asi 6, v dvoch skupinkách po tri. Nie sú nič extra – pár lát na kamenno-betónových podstavcoch. Keď som začal pracovať na mestskom úrade ako hlavný kontrolór v 2003, tak prvú kontrolu som s kolegyňou urobil v Službách mesta Piešťany v septembri uvedeného roku. Chcel som svoju pozíciu využiť aj ako „angažovaný“ občan a zodpovedného pracovníka (P. F.)  som upozornil na katastrofálny stav drevených častí uvedených lavičiek. Apeloval som za ich opravu, nie ako kontrolór, ale ako človek, ktorému záleží na tom, ako mesto vyzerá. Dozvedel som sa, že to nejde, lebo nie je drevo na sklade, lebo na opravu treba drevo dobre vysušené, nie je možné upevnenie lát, lebo medveď, a pod. A vlastne to vôbec nejde. Nie sú ani ľudia, ani peniaze a ani materiál. Ako vždy.  A aby som neotravoval.  Takto to išlo každý rok – stalo sa to akýmsi rituálom, ja o lavičkách a on o tom, ako to nejde.

     Prácu „na meste“ som skončil, no v mestskom parku sa prechádzam vždy, keď som v Piešťanoch. Aj o lavičkách som už chcel napísať pred rokom, ale akosi z toho zišlo. No 140. výročie narodenia velikána červených revolucionárov V. I. Lenina minulý týždeň mi pripomenulo skrášľovacie akcie, pod ktorých pláštikom sa robilo to, čo „sa“ malo vlastne robiť ako niečo normálne. Som presvedčený, že keby Voloďa Uľjanov ešte žil, tak lavičky by boli opravené už dávno. Na oslavu jeho pamiatky. I keď len tak naoko. Teraz nie sú ani na oko, ani na zadok. A sadnúť si na ne môžete len vtedy, ak ste masochisti a chcete si vraziť triesku do r..i.