Blog Richarda Fidesa: Usmievaj sa…

Po ľavej máte utierky na slzy. Všetko recyklovateľné vyhoďte, prosím, do koša s nápisom “Načo to sem hádžeš, aj tak to svetu nepomôže!“ Všetci usadení? Začíname…
Už len zhasnúť svetlá a ukážem vám tú dobu, v ktorej nie je miesto pre ilúziu! Nie. Vlastne, kde väčšina mladých žije v jednej veľkej ilúzií, túžiac po skutočnej realite, na ktorú keď narazia… Kde snaha vyzerá, ako slabosť, pokiaľ sa nevyplatí… Kde je lepšie ísť za niekým, ako ísť sám.
Zapína sa projektor…
Hups, projektor sa pokazil. Asi ako všetko z Tesca. Tak otvorte oči, srdce, myseľ… pretože budem musieť pokračovať bez obrázkov. Takže…
Myslím si, že mladí ľudia, najmä v mojom okolí, začali iba očakávať. Ponuku obmedzili na minimum. A je paradox, že strácajú ilúzie… Čakajú v ich rýchle naplnenie, a to neprichádza a ani nepríde. Pretože sami ich zabíjajú zlým prístupom. Negativizmom. Potom prichádza už len zákon padajúceho “trusu“.
Častokrát mám pocit, že sa boja. Obávajú sa nasledujúcich situácií. Radšej sa utápajú v minulosti. Veď živiť sa šťastnou minulosťou, pričom na zlú už zabudli, je ľahšie, hoci horšie, ako blúzniť o peknej budúcnosti. Je lepšie sa živiť prítomnosťou, lebo tam máme dve možnosti. Nájsť sa, alebo zostať stratení. Stačí si vybrať. Nie nechať sa uhýčkať svojím rozumom, že takto to má byť. Gratulujem každému, čo to zvládol a najmä tým, ktorí to dali s noblesou.
Musel som si zapáliť asi dve cigy po sebe, keď som si uvedomil, že som taký istý. Vytiahnuť si tú butylku s ginom…
A čo osud? Veď…– ozvalo sa z davu.
Áno, vysvetľujú si to často zlým osudom. Ale ja som dávno už pochopil, že osud neexistuje. Že je to len výmysel, akýchsi starých Rimanov v sukniach a šatách, na ľahšie pochopenie udalostí alebo ich sledu. Takisto ako si vymysleli Dia – najvyššieho boha, Afroditu – bohyňu lásky si zasa vymysleli staré dámy – sudičky. Rozhodujúce o živote, jeho dianí, smrti…
Môj osud je v mojich rukách. To je jedna z mojich obľúbených viet pri afirmácií. Verím jej! Keď niečo chcem dosiahnuť, snažím sa o to. Niekedy to naozaj nejde a ja si zaklamem, že som spravil pre to všetko, čo som mohol. Je to ľahšie nie? Neskôr si pripustím ten sebaklam, potom hádžem flinty do žita a po ceste domov si plieskam hlavu o betón.
Toto považujem za úprimnosť k samému sebe. Priznať si tú chybu rozanalyzovať a poučiť sa. Byť naozaj sebakritický. To je ťažšie, nie? Vždy, keď sa “stratím a nájdem“, mám skvelý pocit.
Potom sa už len usmievam na svet. Nečakám, že mi to vráti. Iba úsmev mi postačí. Usmievam sa, lebo viem, že všetci rozmýšľajú prečo. Nerobím im to naschvál. Proste chcem.
Jednoducho som sa prestal báť, že ma v podpalubí prikujú k ďalším veslárom. A začalo sa mi tu páčiť.
Ale to som asi príliš odbočil. Čo už, aj to niekedy treba. Nabudúce hádam už opravíme ten projektor…