Blog Richarda Fidesa: Som sem-tam peklom …

Mnoho ľudí sa ma pýtalo, prečo to robím. Píšem… Všetko sa nedá povedať tak súvisle a dusiť sa dá len krátko. Aj vy chodíte na kávu s priateľmi, kde sa vykecávate zo všetkých udalostí, samozrejme aj ja, ale niektoré témy mi tak vŕtajú v hlave… Že vždy je lepšie prečítať alebo pozrieť – napísať  si, čo už dávno vieme, aby sme nezabudli.
Aspoň ja to tak vidím. A ešte je tu dôvod. Musí byť… Nechcem zabudnúť, tak listujem v tých stránkach. Od Matkina pravidelne zisťujem, že láska, šťastie a bohatstvo, sú ako kameň, papier, nožnice… Vždy môžem mať iba jedno.
Hirax ma učí, aby som prijal realitu a našiel v nej dobro, nech je na prvý pohľad akokoľvek krutá. Až potom ju viem pochopiť.
Remarque, Mychaljlyk… mi stále pripomínajú, že láska kvitne v každom čase, bez ohľadu na miesto, vieru, osobu… Spravodlivosť je častokrát len slovom. A sila jedinca je podceňovaná.
Hemingway na mňa kričí, aby som písal – rozprával a myslel, iba o tom čo som prežil. Neprežité sa stáva pre okolie zle stráviteľné – neuveriteľné a pomyselnou ilúziou ničím svoje vedomie neúprimnosťou.
Nechcem zabudnúť, tak sledujem… Frasier Krain mi ukazuje inteligentný vtip, ktorý si človek musí obľúbiť(“Až kým nás úsvit nerozdelí.“). A samotnú inteligenciu (“Aj tí najšťastnejší môžu byť nešťastní, ak hľadajú na to dôvody…“). Mohol by som pokračovať ešte veľmi dlho…
Všetko sú to pre mňa veľkí umelci, ktorí svojimi činmi zanechávajú za sebou určitý odkaz. Ktorý sa snažím pochopiť a postupom času prichádzam na riešenie. Veď vo svojich dielach zabíjajú hlúposť, predsudky a vyzdvihujú lásku a to len tým, že na to poukážu.
Často stojím doma pred telkou a prepínam programy. Vraj to chlapi robievajú pravidelne. No ja len hľadám dobrý kanál s počasím, aby som zistil, či už naozaj zmrzlo peklo. Či sa budú dávať ženám už len modré dary, aby sa im hodili k perám, keď mrzne. Napríklad náušnice. Neverím, že sa to stane, aj keď je k tomu veľmi blízko.
Nemám rád predsudky. Neznášam miestnosti, kde to kvôli ním smrdí nadradenosťou, akoby tam zdochla ryba a ostatné jej doniesli kvety. No keby som sa im mal vyhýbať, asi by som naozaj mohol sedieť len v zafajčenom šenku, a aj to nie je záruka.
Raz som bol na jednom výberovom konaní. Bolo nás tam asi 15 v jednej miestnosti. Mal som vhodný životopis na tú prácu. A len preto, že som prišiel v šiltovke, som neprešiel. Dnes už mi to je jedno. No vtedy mi to prišlo nepochopiteľné. Pamätám si z Anglicka, ako ma obsluhoval asi 35 ročný černoch s dredami, ktorý smrdel od trávy… Nešlo im o výzor, vyznanie, ani čo robí vo voľnom čase. Ale o produktivitu. No sme na Slovensku… Kde sa, už babičky boja poprosiť o pomoc, lebo si odpaľujem cigaretu.
Udivuje ma na tom len, že všetci už myslia nadčasovo. A keď príde na lámanie chleba, zoberú nôž a odrežú len pekný ovál.
Žijeme v betónovej džungli, kde sú všetci predátori. Rozdiel medzi pravou džungľou je len ten, že tu sme si po narodení všetci rovní. Prispôsob sa, ujdi, alebo sa nechaj zožrať. Žijeme v Piešťanoch.