Blog Petra Remiša: Guleváloš Cyril
Nedávno som sa zastavil v Skalici na obed. Sedel som v krčme len päť minút, keď som si všimol pohľady miestnych guleválošov. Vedel som, čo príde: Problém.
O chvíľu sa jeden dotackal k môjmu stolu: „Sa s nama nevyprávjaš Cyril?“
„Ja? Ja nie som Cyril!“
Ustúpil, aby si ma poobzeral: „Jak že né? Šak vypadáš jak Cyril, aj vetrovku máš jako Cyril! Neseeer mja!“
Nevedel som, či sa mi to sníva: „A nemôžete Cyrilovi zavolať? On by vám potvrdil, kto som.“ Štamgast sa zamyslel, potom vytiahol telefón a vyťukal číslo. Chvíľu bolo ticho. Vtom zazvonil mobil. V mojom vrecku. Kolegyňa. Vždy volá o pol jednej.
Z guleváloša bol zrazu grizly: „Ty pajzák si budeš ze mja usírat? Ti liščím, že sa ti porát lebeňa otočí!“
Keď ma pustili z nemocnice, vybral som sa do Budíku. Mám to za rohom. Objednal som si malé a sadol do kúta. Na nikoho som ani nepozrel. Túžil som po súkromí. Na opačnom konci sedel chlapík a snažil sa zachytiť môj pohľad. Nedal som sa. Pri druhom pive to začalo.
„Kamarádov už nezdravíš?“
„´sím?“
„S tebu hovorim, Punto! De budete najbližšie hrat?“
Pozrel som mu do očí a vykúzlil som svoj najsladší úsmev. Potom som vyslovil odpoveď. Pomaly a s pôžitkom, ako keď had vypúšťa jed.
,Mali by ste sa objednať očnému. Ja som Cyril. Cyril Guleváloš zo Skalice.“
