Za umením na skok od Viedne
Aj takto by sa dal nazvať výlet, ktorý by ste ale museli absolvovať zhruba pred 100 rokmi. Odvtedy sa totiž rakúska metropola niekoľkonásobne rozrástla a jeden z barokových skvostov pohltila. Nie však nadobro. Aj dnes majestátnosť Belvedéru ohromuje domácich i turistov. A to zvonka aj zvnútra.
V rámci našich potuliek využijeme oba pohľady, pretože je naozaj čo obdivovať. Ak ste už na mieste, skúste si predstaviť, že stojíte na vyvýšenine juhovýchodne od Viedne a pozeráte sa smerom na jej centrum so Stefansdomom.
Končí sa 17. storočie a len pred „pár“ rokmi tadiaľ tiahlo osmanské vojsko na Viedeň, pod hradbami ktorej si vylámalo zuby. O vyhnanie Turkov z monarchie sa pričinil postavou malý, ale činmi veľký princ Eugen Savojský, ktorý na spomínanom pozemku nechal v roku 1697 vytvoriť veľký park.
Majstrovské dielo Hildebrandta
Jeho súčasťou sa o štvrťstoročie stala prímestská vila nazývaná tiež palác Belvedér, dnes Dolný Belvedér. K nej pribudla oranžéria a vo vnútri vily nechal E. Savojský zriadiť obrazovú galériu. O necelých desať rokov nato pribudla k letnému princovmu sídlu na hornom konci pozemku ešte impozantnejšia stavba zvaná Horný Belvedér, ktorý slúžil na reprezentačné účely a mal tiež dekoratívnu úlohu, aby primerane ukončil hlavnú záhradnú os. Autorom tohto komplexu budov bol jeden z najdôležitejších rakúskych barokových architektov Johann Lukas von Hildebrandt. O výzdobu nielen budov, ale aj záhrad sa postaral benátsky sochár Giovanni Stanetti.
Plochu medzi Dolným a Horným Belvedérom premenil v štýle Versailles na terasovité záhrady francúzsky záhradník Dominique Gerard. Koncepcia záhrad, ich rozľahlosť, sochy a jazierka uchvátili Máriu Teréziu natoľko, že komplexu dala názov Belvedér – Krásny výhľad. To však už bolo niekoľko rokov po smrti E. Savojského, od ktorého rodiny imperátorka komplex kúpila a odvtedy sa stal majetkom Habsburgovcov až do roku 1918. Keďže však už mala svoje viedenské zimné i letné sídlo, v roku 1775 z Belvedéru spravila cisársku obrazovú galériu.
Storočiami nielen očami výtvarníkov
V roku 1890 v Belvedéri vzniklo Umeleckohistorické múzeum. Bolo to v časoch, keď zámok ako jedno zo svojich sídiel využíval veľkovojvoda František Ferdinand d’Este. Designovaný následník trónu v jeho priestoroch pripravoval svoj veľký plán na premenu Rakúsko-Uhorska na federáciu Spojených štátov Veľkého Rakúska, pričom chcel odstrániť štátny dualizmus, ktorý rozdeľoval monarchiu na rakúsku a uhorskú časť. Preto ho Maďari vo veľkej láske nemali a veľké nádeje do Ferdinanda vkladala vtedajšia česká i slovenská politická elita. Atentát v Sarajeve však zmaril jeho plány usadnúť na trón ako František II.
Po páde monarchie pripadol Belvedér Rakúskej republike a naďalej slúžil ako veľkolepá galéria a múzeum. Komplex riadne utrpel bombardovaním a plienením na sklonku druhej svetovej vojny, no ako bájny Fénix opäť vstal z popola. Dnes si jeho krásu môžete vychutnávať aj vďaka rekonštrukcii ukončenej v roku 2008.
Vojnové roky sa na Hornom Belvedéri podpísali najviac. Aj preto v jeho interiéroch nájdete len časť pôvodnej barokovej výzdoby. Vybielené steny však umožnili z neho spraviť nádhernú obrazáreň, kde nájdete umelecké skvosty od gotiky až po 21. storočie. Davy návštevníkov sa však do tejto časti komplexu hrnú, aby na vlastné oči videli „zlaté“ obrazy Gustava Klimta.
Ak vás oslovuje viac moderné a súčasné umenie, prídete si na svoje v Dolnom Belvedéri, kde môžete tiež obdivovať zlatú izbu, mramorovú sálu a mramorovú galériu či diela významných rakúskych autorov ako Paul Troger, George Raphael, Franz Xaver. Nachádzajú sa tu aj zbierky umeleckých predmetov pochádzajúcich z obdobia baroka. V oranžérii sa nachádza expozícia venovaná stredovekému umeniu.
