Šéfka Divadla na TrakOch si splnila sen, do Piešťan prichádza Jesus Christ Superstar

Kým ochotníci z Trakovíc (odtiaľ aj názov divadla TrakOch) naostro predvedú svoje umenie na piešťanských doskách Domu umenia znamenajúcich svet, vyspovedali sme dve dôležité súčiastky kolektívu, bez ktorých by to neklapalo – zakladateľku divadla, herečku a po novom aj režisérku Katarínu Rajnicovú a klaviristku súboru Anitu Hermanovú.

Hoci sa o vás a najmä o aktuálnom predstavení Jesus Christ Superstar veľmi veľa pozitívne hovorí, pre širšie piešťanské publikum ste neznámym súborom. Mohli by ste sa predstaviť?
Katarína Rajnicová: Divadlo sme ja a moja najlepšia kamarátka Zuzana Komarňanská založili v roku 2001 ešte ako stredoškoláčky. Začínali sme ako autorské divadlo a v textoch sme sa skôr venovali opisovaniu komických či tragikomických udalostí, ktoré sa udiali v obci. Aj ďalšie hry sme si väčšinou písali samy, s jednou sme dokonca získali druhé miesto v súťaži hier s dedinskou tematikou.
Neskôr sme už hrali aj hry známych autorov ako Charlieho teta Brendona Thomasa či Oklamaný manžel od Moliéra. Nebola to každý rok iná hra, pretože sme ich naštudovali vždy, keď bol na to čas, a vlastne celé to sedemnásťročné obdobie sme sa aj ako divadlo formovali. Vystriedalo sa v ňom veľmi veľa ľudí. Mnohí sa formovali, niektorí sme v ňom stále a nevieme s tým prestať. Je to návykové.
Anita Hermanová: Nových hier síce nepribúda až tak veľa, ale ako divadlo robíme cez rok viacero aktivít a každoročne pripravujeme vždy nové a autorské mikulášske predstavenie. Síce v menšom aranžmáne, ale veľmi obľúbené.
Začínali ste dve, teraz je vás okolo dvadsať a pre naštudovanie rockovej opery ste sa rozšírili na 40-členný kolektív. Dokonca v Piešťanoch vás bude na javisku až 60! Aký recept používate, že to klape?
Katka: Stálych členov divadla je okolo dvadsať, no v začiatkoch nebolo jednoduché získať nové tváre. Skúsili sme spraviť nábor cez obecný rozhlas, že zakladáme divadlo, a prihlásilo sa tak osem detí a jeden rodič – Inka, ktorá doteraz hrá. Nik o nej netušil, že by mohla mať herecké vlohy. Potom sa pridávali ďalší a začalo sa rysovať nielen zloženie kolektívu, ale aj herecké obsadenie vytipovaných hier.
Divadlo na TrakOch je trakovické a ochotnícke, hoci v logu máme traky. Hrajú v ňom nielen domáci, pretože, ako sme dospievali a nachádzali sme si partnerov, prichádzali doň aj cezpoľní z Bučian, Trnavy, Veľkých Kostolian, Ratnoviec i Piešťan. Takže sa rozrastáme do celého kraja. Zrodili sme sa v Trakoviciach, no s aktuálnym muzikálom a pre piešťanské predstavenie zaberáme herecký rádius od Trenčína po Nové Zámky.

Udržať v chode divadlo je dosť náročné časovo i finančne. Bez dobrého zázemia to nejde. Ako ste na tom vy?
Katka: Keď sme zakladali divadlo, vtedajšia starostka nás podporovala a súčasný starosta je dlhoročným členom divadla. Ústretoví sú aj obyvatelia obce. Držia nám palce a chodia na naše predstavenia, hoci v začiatkoch sme si z nich tak trochu aj uťahovali.
Anita: Trakovice sú neobyčajná obec so zakorenenými silnými kultúrno-spoločenskými aktivitami. Najviac ma na nich upútalo, ako ľudia držia spolu. Vytvoria si spoločnú aktivitu a tešia sa z toho, hoci nikomu nič špeciálne neprinesie. Oni sú radi, že sú spolu. To v iných dedinách nepoznám. Sú takpovediac mŕtve, ľudia sa nestretávajú, sedia doma alebo chodia niekam inam. To ma upevňuje v presvedčení, že istým spôsobom sú Trakovice výnimočné. A to nielen divadlom, ale aj hodnotným občianskym životom.
Pekne ste to povedali. Ako ste sa vlastne k divadlu dostali vy a aká je v ňom úloha klaviristky?
Anita: Dokopy nás dala čistá náhoda. Stretli sme sa v Adeli Centre, kde som Katku spoznala ako svoju kolegyňu. Asi pred štyrmi rokmi som ju začala pozornejšie vnímať, akými aktivitami žije. Zapálilo to vo mne iskričku zvedavosti i pochybnosti, či by som aj ja mohla byť súčasťou kolektívu. Tak som sa išla pozrieť na skúšku a potom ma Katka využila/zneužila (smiech).
Práve nacvičovali hru Oklamaný manžel, v ktorej mala Katka chuť vyplniť hluché miesta medzi scénami hudobnými predelmi. Využila, že som klaviristka, a do rúk mi dala svoj malý dvaapoloktávový elektrický klavír, akým ja hovorím plasťáčik. Zahrala som autorskú pieseň jedného z divadelníkov, ktorý ju zložil na základe charakteristiky hry a Katkiných pokynov. Skrytá za stĺpom, aby ma nikto nevidel, som začala svoje účinkovanie v divadle. Nie som až tak na očiach, čo mi neprekáža. Som vďačná za to, že môžem priniesť do divadla niečo nové, a naplno sa realizujem posledné dva roky ako autorka hudby v rámci mikulášskych predstavení. Držím sa svojich klávesov a herectvo nechávam na iných.
Úloha klaviristky je veľmi náročná. Hlavne pre mňa, pretože musím udržať svoje emócie na uzde za klavírom. Je to veľmi emotívny nástroj, pre mňa najkrajší. Do konkrétneho predstavenia prináša cit, emóciu, utíši rockové pasáže a prináša viac toho nadpozemského – mäkkosť, lásku, výpoveď posolstva Ježiša i Márie Magdalény. Tam si prichádzam na svoje, hoci som v rámci aktuálneho predstavenia súčasťou kapely.
((divadlo:4:right))
Aké je to režírovať taký veľký súbor, ak vezmeme do úvahy, že v rockovej opere hrá 40 ľudí a pre piešťanskú scénu ste dali dohromady až 60 ľudí.
Katka: Je to môj režisérsky debut. Predtým sme šestnásť rokov fungovali ako divadlo bez režiséra. Ono to jednoducho nejako išlo. Pri tejto hre to však už nebolo možné. Keďže to bola moja predstava, moja vízia a všetko som už desať rokov držala v hlave ja, svoj sen som si musela zrealizovať sama. V našom divadle totiž platí dlhoročné heslo, že čo si vymyslíš, zrealizuj si. A tak som sa dostala k tomu režírovaniu.
V podstate len improvizujem. Robím to, čo mi pripadá dôležité, a snažím sa to celé držať pokope. Keď treba, zametám, chystám kulisy a robím dievča pre všetko… Nie je to ako v profesionálnom divadle, ale funguje to. Chce to ale oduševnenie všetkých, od najmladšieho sedemročného člena kolektívu po najstaršiu, 70-ročnú tetu Vilmu. Pre piešťanské pódium sme sa museli rozšíriť o tanečníkov i spevácky zbor, aby sme sa na ňom nestratili. Keď každý do toho dáme maximum, radosť a profesionalitu, vytvoríme ozajstný umelecký zážitok.
((divadlo:5:left))
Keďže herci pribúdajú a aj sami sa zdokonaľujete, určite je každé predstavenie muzikálu iné. Aká verzia čaká Piešťancov?
Katka: Postupne nacvičovaním pribúdajú nové prvky aj priamo v akcii. Museli sme sa prispôsobiť veľkosti pódia, rozšíriť scénu, zmeniť projekciu z dvoch obrazoviek väčších televízorov na veľké plátno kina. Čiže veľmi veľa vecí sa tam zmenilo a pre nás sme zachovali to gro, aby sme sa vedeli orientovať v priestore a čase.
Pribrali sme tanečníčky zo Základnej umeleckej školy vo Vrbovom, ktoré nám pošikovala kolegyňa, pretože zároveň učí tanec na zuške. Taktiež robila aj choreografiu predstavenia. Ako som už spomínala, do zboru pribudli aj ďalší speváci. Naopak, režisérske úpravy sú minimálne. Tá hra sa musí odvíjať, ako je napísaná. Je v nej 24 skladieb, ktoré musia ísť za sebou bez nejakých replík navyše. Nemenili sme ani tóniny, ani poradie. Nič sa nehovorí, len sa spieva.
Anita: Tento muzikál je nositeľom silnej myšlienky, ktorá je aktuálna aj dnes. Preto sa v ňom objaví aj niečo zo súčasných tém, ktoré hýbu Slovenskom. Máme veľmi verné publikum, ktoré, pevne verím, nás bude so zvedavosťou a hrdosťou sledovať aj v Piešťanoch. Vracajú sa k nám i opakovane, chcú predstavenie nielen vidieť ešte raz, ale sa tiež presvedčiť, či to ostane také dobré, alebo odídu sklamaní.
Zatiaľ však odchádzajú milo prekvapení, že kvalita predstavení rastie. Takže je už cítiť, že sa to do nás vžilo, a keď sa aj vyskytne nejaká nečakaná zmena, ako sa v divadle stáva, že sa namiesto päťdobého taktu zrazu odklopká štvordobý, alebo niečo iné, okamžite sa naskočí, ako keby sa nič nestalo. A z nás je cítiť tú ľahkosť a radosť ešte viac. Máme však obrovský rešpekt pred týmto predstavením, no zároveň sa tešíme, že sme to dotiahli na takú veľkú scénu, aká je v Dome umenia.
Má divadlo svojho prvého milovníka, prvú dámu? O postavy v muzikáli predsa musela byť bitka.
Katka: Fúha (smiech).
Anita: To mala režisérka hneď predstavy v hlave. Bez konkurzu. Iní nemali šancu (smiech, Katka totiž hrá Máriu Magdalénu).
Katka: Postáv je tam neskutočne veľa a mnohí z tých, čo spievajú hlavné roly, ani netušili, že vedia spievať. Len som im to oznámila a získali túto rolu. Musím ale priznať, že sme robili aj konkurz, lebo niektoré postavy sme nemali kým obsadiť. Lenže nikto neprišiel. Neboli sme divadlo, ktoré malo nejaký cveng, a tak sa ľudia báli. Verím tomu, že keby sme konkurz spravili teraz, už by sa niekto prihlásil.
Nikdy sme neboli muzikálové divadlo a ani hudobné, ani nebolo v okolí známe. Niektorí teda do toho vhupli a museli sa s tým popasovať. Niekto si zaplatil lekcie spevu, niekto si nezaplatil (smiech). Jednoducho si verím, že som ľudí dobre odhadla a roly im zapasovali. Chýbajúce obsadenia som našla a už sa stali členmi divadla.
Ako vyzerá týždeň pred prvým, a nateraz zároveň aj posledným predstavením muzikálu na veľkom pódiu?
Katka: V sobotu sme mali veľkú skúšku, na ktorej sme doladili niektoré veci. Stále skúšame iba u nás v Trakoviciach, čiže tú scénu máme iba v náznakoch a veľa vecí si tam musíme predstavovať. Takže je to náročné a vôbec si zatiaľ nevieme predstaviť, čo nás čaká, keď sa ocitneme v Dome umenia. Verím však, že to ustojíme.
Anita: V Dome umenia sú k nám veľkorysí, pomáhajú nám. V piatok 23. marca máme k dispozícii hlavnú sálu a môžeme si to tam od rána chystať. Postaviť kulisy, nainštalovať svetlá, nazvučiť kapelu. Poobede je generálka, ktorú, dúfajme, otočíme viackrát, aby bolo všetko tip-top, keďže v sobotu sa ide naostro.
((divadlo:6:right))
Prečo zároveň derniéra? Veď ponuky boli aj z iných miest a dedín.
Anita: Dať taký veľký kolektív dohromady nie je jednoduché. Sme amatéri a každý má svoje povinnosti. Ťažko sa hľadajú spoločné termíny. Ponuky sme dostali z Trnavy, Hlohovca, naposledy z Banky, ale zatiaľ sme ich museli s ľútosťou a vďakou odmietnuť.
Uvidíme, ako dopadne toto predstavenie. Možno si jeho aktéri po určitej pauze povedia, že by chceli opäť zažiť niečo podobné. Že sa znovu nabudia, dostanú toľko elánu a budú ochotní opäť prekonávať rôzne útrapy. Nielen herecké, lebo všetko si robíme sami. Napríklad scéna je veľmi špecifická a vždy ju na nový priestor musíme nejako prispôsobiť. Nie je to jednoduché ani s prenášaním kulís, s vytvorením podmienok, ktoré sme si na domácom pódiu zastabilizovali.
Katka: Sú to hodiny práce. Radi by sme mali viac predstavení aj na domácej scéne, ktorá je v klasickom kultúrnom dome. Nemáme vlastné priestory, čiže sa tam v určitom dni rozložíme a po predstavení aj zbalíme, lebo na druhý deň tam bude iná aktivita.
Príprava scény je zložitá. Preto sme sa rozhodli, že to spravíme raz vo väčšom, kde príde viac ľudí ako do nášho kultúrneho domu s kapacitou sto miest. Uspokojíme tým tiež veľmi veľký dopyt našich priaznivcov. Počet predstavení limituje aj udelenie licencie a autorských práv na túto hru. Niežeby bol s tým problém, je to náročné časovo, ale aj finančne.
Oni na udelenie majú čas, preto treba o licenciu žiadať v predstihu, vyplniť tlačivá, potom ju aj zaplatiť. Aj preto, že udelenie licencie niečo stojí a musíme dodržiavať určité štandardy, náklady na predstavenie vzrástli a museli sme pristúpiť k vyberaniu vstupného.
((divadlo:7:left))
Anita: Trakovické divadlo nikdy nemalo vstupné, vždy bolo otvorené ľuďom a pre ľudí. Teraz nastala zmena a mnoho členov sa obávalo, ako ju diváci prijmú. Lenže náklady na realizáciu takéhoto veľkého muzikálu, aj keď v našom malom rámci, sú naozaj na pomery ochotníckeho divadla nad pomery.
Náklady na techniku, ozvučenie, kostýmy, svetlá, to sa nabaľovalo každým predstavením, lebo sme videli určité nedostatky na scéne a chceli sme ich odstrániť. Prispievali priatelia divadla podľa svojich možností, väčší sponzori, ktorým sme vďační.
Nechceme na muzikáli zarobiť, chceme ponúknuť kvalitu aj s vizuálnym zážitkom a zbytočne sa nezadlžiť, i keď generálnym sponzorom predstavenia je obec Trakovice. Tam to stojí a padá. Keby nebolo jej podpory, tak by sme sa do toho ani nepustili.
Katka: Aj sa som bola proti vstupnému, ale náklady pri 40 ľuďoch rástli každou skúškou a pribúdali aj iné technické náklady. Musela som sa podvoliť a teraz nielen ja netrpezlivo čakám, ako to v Piešťanoch dopadne. My z divadla veríme, že výborne, že celá naša pozitívna energia sa prenesie na publikum a z predstavenia budú ľudia odchádzať spokojní a dobre naladení.