Blog Petra Remiša: Kanec Bruno
Prasacej chrípky sa nebojím. Nebál som sa jej, ani keď sme chodili brigádovať na JRD Československo-poľského priateľstva a obedné prestávky sme si krátili obzeraním kancov.
Zbožňovali sme Bruna.
Bol to plemenný „nadkanec“. Dvesto kilov živej váhy. Vlastná voliéra, vlastný murovaný domček a nad vchodom veľkým písmom vygravírované BRUNO. Guliská (spisovne sa vraví „semenníky“) mal ako dve rugbyové lopty.
Na rozdiel od roztopašného menovca zo šoubiznisu, bol Bruno výlučne na baby, vďaka čomu družstevníci vyvážali ročne 500 prasiatok do Mongolska.
Jedného dňa som sa s kamošom stavil o dennú výplatu, či sa dotkne kančích vajec. Na prasaciu chrípku sme nemysleli. Báli sme sa, čo povie Bruno.
Vyhliadli sme si čas, keď bol v dobrej nálade. Driemal na dvorčeku, muchy mu liezli po zásobníkoch DNA. Ani sme nedýchali od strachu. Kamarát preliezol cez ohradu, priplížil sa zozadu k ozrute, položil mu konček prsta na „oné“.
Bol to len dotyk motýlích krídiel, ale čakali sme ródeo.
Nič. Bruno len prevrátil očami. Robilo mu to dobre, svini jednej.
Bohužiaľ, prehral som stávku, ale peniaze som vtedy akurát nemal. Verejne sa teda priznávam, že bývalému spolužiakovi Ľ.F. dodnes dlžím 50 korún československých. Verím, že mu to už čoskoro splatím.
Len dúfam, že nechce aj úroky za tých tridsať rokov. Potom má chlapec smolu.
